„Neviem ako ti to mám povedať...“ dostala zo seba a znovu stíchla. Začínal byť netrpezlivý. „Pozri zlato“, povedal trochu rozčúlene, „nemám momentálne náladu na tvoje citové výlevy, na to máš toho svojho Kubka, takže buď mi chytro povieš čo chceš alebo choď za ním, lebo hore mám rozohraného Countra a rád by som to dokončil“.
„Ja sa snažím... naozaj, ale neviem či ma budeš po tom tvojom výstupe ochotný počúvať“
„Čo odo mňa vlastne chceš?“, spýtal sa, ani okom nemrkol a ďalej sa venoval svojmu najnovšiemu typu Nokie a nejakej hlúpej hre v nej.
„Počúvaš ma vôbec?!“, rozkričala sa Terka a vytrhla mu mobil z ruky. „Čakám dieťa a rodičia chcú, aby som si ho dala vziať! Čo od teba chcem? Aby si stál pri mne!“, vrieskala na neho a bolo jej srdečne jedno koľko Alexových susedov ju bude počuť. „Ešte akým spôsobom ti to mám vysvetliť?!“
„Ježiši Kriste nerob škandál a hlavne nevrieskaj ako psychopat!“, zahučal na ňu Alex, vytrhol jej svoj mobil z ruky a sadol si naspäť na schod. Terka s nervami v koncoch sa oprela o stenu a zosunula sa dole na zem.
„Ja neviem čo ti mám povedať, z toho včerajšku som sa ešte nespamätal. Nehnevaj sa, ja teraz neviem ako by som ti mal pomôcť“
„Čože??“, ničomu nechápala, myslela si, že sníva.
„Ach jaj, potrat“, povedal, „nie je to až taký zlý nápad. Vieš, mám ťa rád, ale mysli na to, že by to zničilo život tebe aj mne“
„Ty chceš, aby som si to dieťa dala zobrať?“, pozrela sa na neho a dúfala, že ju objíme, povie, že ju miluje a nenechá ju v tom. To však bolo na míle vzdialené od reality.
„Vlastne ak mám povedať pravdu, zdá sa mi to ako dobrý nápad, vieš, naši by ma zabili, keby to zistili. A myslím, že ani tvoji rodičia by neboli nadšení, že dcérka nepôjde na výšku, ale bude sa starať doma o malé sopľa“. Terka začala hlasno plakať a Alex sa len obzeral či náhodou nevyjde niekto z jeho susedov.
„Nerob škandál, prosím ťa. Uvedom sa trošku, nešlo by to proste. Z mojej strany isto nie“
„Toto má byť koniec?“, zdvihla hlavu a s očami červenými od plaču sa na neho zahľadela, „ty sa na to proste teraz vykašleš?“.
„Myslím, že tvoji rodičia chcú len dobre“, vyhol sa odpovedi.
Terka sa postavila a podišla ku dverám. Keď ich otvárala, ešte sa otočila.
„Ak dám zabiť naše dieťa, budeš sa mi vedieť ešte niekedy pozrieť do očí?“.
„Idem hore, prepáč“, vstal a vybehol hore schodmi.
Terka sa rozbehla von, bežala a ani sa neotočila. Zastavila sa až pri lavičkách vedľa rieky. Musela si sadnúť, lebo jej prišlo znovu zle a myslela, že odpadne. Zaborila hlavu do dlaní. V tej chvíli sa jej zrútil celý svet. Ona ho predsa tak milovala, a on jej celú dobu dával najavo, že aj on ju, a keď sa niečo stalo, prvá vážna situácia, ktorú museli riešiť, tak ju v tom nechal. Samu. S dieťaťom. Bez pomoci... Niečo také dokáže spraviť len človek, ktorý nedokáže milovať, ktorý nevie čo tie slová znamenajú, pretože keby to vedel, bol by s ňou. Stál by pri nej a on ju nechal tak. Vtedy bol pre neho dôležitejší jeho mobil ako jeho dieťa...
Išla po cestičke popri cintoríne, so sklonenou hlavou, rukami vo vreckách, nohy šúchala po zemi. Zašla medzi kríky a opatrne preliezla železné zábradlie, dávajúc pozor, kam stúpa. Potom pomaly schádzala malým kopčekom po vyšliapanej cestičke, aby sa nepošmykla na blate, tak sa musela pridržiavať dlhej trávy, ktorou bola obrastená cesta. Pred ňou bolo staré pódium bývalého amfiteátra, oproti staré zničené lavičky, ktoré predstavovali hľadisko. Všetko tam vyzeralo dosť spustošene. Postavila sa na jednu z lavíc, rozpažila ruky a so zavretými očami zdvihla hlavu k slnku, potom ju opäť zohla a preskakovala z jednej lavičky na druhú. Želala si odletieť preč, vystrieť krídla k oblohe a už nikdy sa nemusieť vrátiť, už sa len pozerať na ostatných, už si neželala byť súčasťou tohto sveta. No jej prosby neboli vyslyšané. Nemohla vzlietnuť, vždy keď vyskočila, opäť dopadla na zem...
Prechádzala sa okolo pódia, pod nohami jej praskali črepy z fľašiek, všade boli porozhadzované plastové fľaše, papiere a smeti rôzneho druhu. Sadla si na špinavé a polorozpadnuté schody pri pódiu. Trýznila sama seba tým, že myslela na všetko nádherné, čo prežila s Alexom za posledné štyri roky, privádzala si myšlienky na ich spoločné zážitky, na obdobie, keď sa považovala za najšťastnejšieho človeka na svete... Ani si to neuvedomovala a tiekli jej slzy, čím viac myslela na to krásne, tým viac plakala, tým viac ju bolela skutočnosť, že to už je minulosť...
Začula prasknutie plastovej fľaše... Jakub si sadol vedľa nej a objal ju, ona si rukami stále držala tvár.
„Nikdy by som nepovedal, že by toho bol schopný, musíš byť silná Terry...“
„Čo mám robiť?...Čo??...“, plakala, silno sa ho chytila.
„Keby ste na to boli dvaja, mohli by ste sa všetkým postaviť, ale on ťa nechal samu...bolo by to pre teba strašne ťažké“. Odtiahla sa od neho a rukami si pretrela tvár.
„Ja mu musím dokázať, že to zvládnem aj bez neho, rozumieš?“
„Ale veď ty to zvládneš, je jedno akým spôsobom, či si ho necháš alebo nie, ide o teba, o to, že sa s tým vyrovnáš, nech to dopadne hocijako. Neboj, zvládneš to, nech sa rozhodneš akokoľvek“. Rozplakala sa ešte viac. Chytil ju okolo pliec.
„Stála tá noc aspoň za to, keď už to privodilo takéto problémy?“, snažil sa ju trošku rozveseliť.
„Ja neviem, jasné, nebol to taký výkon ako vidíš vo filmoch“, povedala a trošku sa pousmiala. „No vidíš, a ty tu plačeš pre človeka, ktorý neni dobrý ani v posteli“, povedal Jakub a Terka sa napriek slzám, napriek smútku, ktorý jej zaplavoval celú myseľ, začala úprimne smiať. Jakub bol rád, že vidí úsmev na jej tvári, aj keď vedel, že za chvíľu zmizne. Chytil ju za ruku a postavili sa. Podišli k veľkým železným mrežiam pri pódiu, obaja sa chytili obidvoma rukami mreží a dívali sa cez ne.
„Vidíš to Terry?“, zašepkal Jakub, „to všetko je okolitý svet, toto sú mreže a my stojíme za nimi. Všetko sa okolo nás krúti a my sa toho niekedy chytíme a potom si pripadáme ako súčasť toho sveta, no potom sa nám to vyšmykne a všetko ide ďalej, a my stále stojíme za mrežami, vystierame ruky, ale nenachádzame nič, čoho by sme sa mohli pevne držať. Ale nie sme za tými mrežami sami, sme tu spolu, ty a ja... a budeme spolu nech sa bude diať hocičo, to ti sľubujem Terka...“ Chytil sa jej ruky, ktorá pevne stískala studené mreže. Zavrela oči.
„Si ten najsamlepší kamarát...“
Spadla na zem akoby pustená do samoty a zúfalstva.
Terka sedela aj s mamou v čakárni v nemocnici. Bola nervózna, hrýzla si nechty a kývala nohami hore-dolu. Mama jej buchla po ruke.
„Ukľudni sa, veď sa o tom už predsa porozprávali, budeš to mať rýchlo za sebou“
Nevedela čo má od nervozity robiť, keď si nemohla hrýzť nechty, tak sa začala hrať so šnúrkami, ktoré mala na tričku.
Sestrička ju zavolala dnu. Mama ju držala za plecia a tlačila pred sebou do ordinácie. Keď sa posadili, doktorka jej začala dávať základné informácie, aby vedela čo ju čaká. Terka ju však vôbec nepočúvala. Hlavu mala niekde úplne inde, myslela na dokumentárny film ešte zo základnej, kde ukazovali potrat. Ako malému nenarodenému dieťaťu trhajú kliešťami postupne všetky časti tela a vyťahujú ich von. Uplakané ženy, ktoré dovolili, aby im to spravili, a ktoré to ľutovali celý svoj život. Prišlo jej zle...
Ležala na vozíku, sestrička jej ešte opakovala všetky riziká zákroku. Terka sa kamennou tvárou dívala do stropu. Z jej výrazu sa nedalo vyčítať nič. Žiadna emócia....No vnútri kopala, kričala a plakala. Chcela sa dostať preč, ujsť, utiecť, no ona len bezmocne ležala a nedala na sebe poznať, že všetko v jej vnútri vrie. Kvôli niečomu si pripadala ako pripútaná, a aj napriek tomu, že chcela, chcela sa zdvihnúť a bežať preč, nemohla... Jej myšlienky vyjadrovali presne to isté, čo jej tvár...nič. Žiaden pocit, len skľučujúcu beznádej...Chce žiť, bojovať, ale nejde to...
Na sále sa všetko začalo pripravovať. Preložili ju z vozíka na stôl, a sestrička k nej pristúpila a nasadila jej masku s narkózou. Zrazu sa jej pred očami začali premietať rôzne situácie...tie krásne aj tie nepríjemné. Pripadala si ako chytená v pasci. Oni jej chcú ublížiť.
Ublížiť jej, a aj jej nenarodenému dieťaťu. A ona to nechcela nechať tak. Zrazu sa rozohnala rukou, odstrčila sestričku seba, zoskočila zo stolíka a vybehla von.
Bežala po chodbe a narážala do ľudí. Cez chodbu preletela ako vietor a mierila ku schodom, ktorými sa chcela dostať von z nemocnice. Vyšla zo schodiska a nachádzala sa na prízemí. Chodba rovno, ktorou by sa dostala priamo von bola doslova zapchatá pacientmi. Sedeli, postávali, alebo sa opierali o stenu. Nemocnica totiž ešte nebola schopná vyriešiť problém s ordináciami, ktoré sa nachádzali na chodbe. Priechod nebol možný. Tadiaľ by sa nedostala. Rozbehla sa do druhej strany a zabočila doprava. Vbehla do dlhej tmavej chodby a vôbec netušila kam vedie, no bola to pre ňu vidina východu a úniku. Na konci chodby zbadala postavu. Pomaly sa k nej približovala. Terka bežala ďalej a spoznala ho. Padla mu rovno do náruče. Bola úplne vysilená. Len vďaka jeho stisku ustála na nohách.
„Terka“, zatriasol s ňou, „upokoj sa“.
„Ja...Kubo...prosím...nechcem“, bľabotala Terka v úplnom zúfalstve.
„Upokoj sa, upokoj sa...“, opakoval jej a díval sa jej do očí.
Zrazu sa prebudila úplne spotená, stále na lehátku. Doktorka s ňou triasla a vravela:
„Terka upokoj sa...“ Ničomu nechápala, veď to bol Jakub...
Znova jej nasadili jej narkózu a začalo sa jej zahmlievať pred očami...
Zobudila sa na čvirikanie vtákov za oknom a slnko svietiace priamo nad jej posteľ. Bolesti mala len mierne, dokázala sa normálne posadiť. Poobzerala sa okolo seba, lebo v prvom momente nevedela, kde sa nachádza. V nemocničnej izbe okrem nej nebol nikto. Pretrela si oči a keď zistila kde je a čo sa stalo, nemohla uveriť, že už je po tom. Na stolíku vedľa jej postele ležala váza s jej obľúbenými slnečnicami a medzi kvetmi bol lístok.
„Mrzí ma to, všetka tá bolesť, ktorú si musela prežiť, ale myslím, že po tomto by to už nefungovalo ďalej... Alex“, prečítala na lístku. Hodila sa naspäť na posteľ a zavrela oči. V tom momente nemohla ani plakať, tak moc ho nenávidela za to, čo spravil, ale presne tak isto moc ho stále milovala. Lístok skrčila v ruke a rukou zhodila vázu s kvetmi.
Na buchot pribehol do izby Jakub, ktorý čakal celý čas, kým sa Terka preberie. Uvidel na zemi rozbitú fázu, rozliatu vodu a kvety. Sadol si vedľa nej na posteľ. Pohľad mala upretý do stropu.
„Ako sa cítiš?“, pohladil jej ruku. Posadila sa a chytila ho za ruku.
„Ja ho stále milujem“, povedala. Prisunul sa k nej bližšie a začal ju hladiť po chrbte. Terka sa premáhala, aby sa nerozplakala.
„On si nezaslúži ani jednu tvoju slzu, ani jedno tvoje slovo, ani jednu tvoju myšlienku Terka...“
„Ja viem, a preto ho nenávidím“...
O niekoľko dní sa vybrala s kamarátkami von. Sedeli v bare, bavili sa...aspoň v takej miere, ako sa Terka dokázala baviť. Premohla sa a nahodila šťastný výraz, aby vzbudzovala pocit, že sa nemá tak zle, ako si všetci mysleli a vlastne, že sa má výborne.
Celkom sa jej to darilo, no zrazu ho zbadala. Úsmev jej zmizol z tváre a želala si byť minimálne neviditeľná ak nie mŕtva. Zhlboka sa nadýchla a pokúsila sa opäť si vyčarovať bezstarostný výraz. Tentoraz to však nevydržalo ani tak dlho, ako prvýkrát. Snažila sa myslieť na to, že je jej ľahostajný, lebo po tom, čo jej urobil si už nezaslúži, aby na neho mrhala nejakými citmi, no tieto myšlienky boli hneď utlačené spomienkami na posledné 4 roky a tak sama nevedela čo cíti. V jednom momente si želala pribehnúť za ním, odpustiť mu všetko, zabudnúť na to, čo sa stalo, už nikdy to ani nespomenúť a hneď na to si želala utiecť preč a už nikdy v živote ho nevidieť. Napísala Jakubovi. On bol v posledných dňoch tým jediným s kým sa dokázala porozprávať, kvôli komu vynakladala aspoň minimum energie k životu.
„Je to len oporný múr, čo nás drží za tým všetkým? Ako povedať, naznačiť, ukázať im, vám, všetkým čo sa za ním skrýva? Ťažko sa mi vyjadruje ako moc ťa potrebujem, keď tu nie si pri mne...“.
Dala si ešte jedno pivo no rozbolelo ju brucho. Podoprela si hlavu a trochu sa zohla, aby zmiernila bolesť. Moc to však nepomáhalo. Baby boli rozlietané po celom bare, tak tam sedela sama. Vôbec sa im však nečudovala. Chceli sa predsa baviť a ona a jej výraz bolo to jediné, čo zábavu kazilo. Zaželala si nevidieť nikoho, nebyť s nikým, nemusieť nič hovoriť, robiť, ani cítiť.
Vstala, zobrala si tašku a bundu a začala sa tisnúť pomedzi vychádzajúcich ľudí von. Pred tým ako zaplatila sa nachvíľu zastavila a porozmýšľala nad tým, že tam zostane, že možno sa v nasledujúcich minútach stane niečo, čo by jej náladu zlepšilo natoľko, že svoj úsmev by nemusela iba predstierať. Niečo cítila. Jej pocity ju však v poslednej dobe klamali a tak zaplatila a vyšla von. Vo dverách narazila do Jakuba.
„To čo bola za sms?“, spýtal sa a medzitým si vybral peňaženku z vrecka. Terka bola v rozpakoch. Nevedela čo má povedať, už si predsa vybrala.
„To...“, chvíľu zaváhala, „to nemalo byť tebe“, povedala a bez rozlúčky sa rozbehla preč. Nešiel za ňou. Jasne mu dala najavo, že jeho pomoc nechce a bol príliš opitý na to, aby rozmýšľal nad tým, čo by bolo v tej situácii správne, ale vedel, že tá sms bola pre neho...
Ako bežala, uvedomovala si, že sa deje len to, čo sa má diať. Že ak odišla a nezostala tam, tak to bolo preto, lebo to tak malo byť. Želala si síce, aby bola s Jakubom a možno práve jeho potrebovala v tej chvíli, ale ak by to tak malo byť, tak by sa tak stalo. Niekedy sa nám môže zdať, že sme sa rozhodli nesprávne, že možno by stačilo pár minút, neodísť a veci by sa vyriešili. No ľudia, ktorých ich životné skúsenosti prinútili zamyslieť sa nad svojím životom, nad vecami, ktoré robili, prišli na to, že svoj osud neriadia sami, že je niečo vyššie nad nimi. Môžeme si síce vybrať, ale on riadi naše kroky. Terka nadávala celú cestu, že tam mohla zostať, mohla byť s Jakubom a mohla by sa upokojiť a všetko by bolo dobré... bežala tmavými uličkami, potkýnala sa o nerovnosti na ceste, ale dlho bežať nevydržala.
Človek si niekedy vyberie tú nesprávnu cestu a možno sa nikdy nedozvie, ktorú si vybral. Akokoľvek rozmýšľame nad tým, čo by bolo keby... čas sa nedá vrátiť a niektoré situácie sa vyriešia sami namiesto toho, aby sme sa pokúšali vrátiť sa späť z tej cesty, o ktorej si myslíme, že sme si vybrali nesprávne. Pretože Boh riadi a vedie náš život k niečomu, a keby sme vedeli k čomu, o čom by to celé bolo...
Nevydržala bežať až domov, chcela, ale nevládala. Úplne vysilená si ľahla na jednu lavičku schúlila sa, lebo dostala silné kŕče do brucha. Do očí jej vyhŕkli slzy a nemohla sa ani potknúť. Len taký krátky čas po zákroku sa ešte nemohla moc namáhať a behať tiež nie. Bolesť sa jej neustále stupňovala. Napriek letnému teplému vzduchu sa triasla od zimy, stúpla jej teplota a po čele jej stekal pot. Sama nevedela, ako dlho tam ležala. Nedokázala sa pohnúť, ani zavolať o pomoc. Nemohla vydať ani hlások. Od brucha dole necítila nič, len skľučujúcu a pálivú bolesť. Keď sa prebrala, bola celá stuhnutá. Pokúsila sa vstať. Po dvoch nevydarených pokusoch sa jej podarilo postaviť sa na nohy. Rukou sa musela držať, no bola sklonená, lebo vystrieť sa nedokázala. Z vrecka jej vypadol telefón. Niečo sa ňom stlačila a priložila si ho k uchu. Keď počula zazvonenie, hodila ho na zem a odletel z neho zadný kryt a baterka. Nevedela komu prezvonila, ani či jej mobil vôbec fungoval, no na nohách sa dlhšie neudržala, pomaly si sadla a zaklonila hlavu. Chvíľu na to zaspala.
Už hodnú chvíľu tam stál a díval sa na ňu so smútkom v očiach. Keď ho zbadala, zohol hlavu a sklopil zrak. Terka tiež. Chytila ho za ruku a potiahla ho smerom k nej, aby si vedľa nej sadol. Urobil ako chcela, ale chvíľu neprehovoril ani jeden z nich.
„Veď ty nechceš moju pomoc“, povedal jej so sklonenou hlavou a ona mu stískala ruku. V hlave mala podobnú situáciu spred dvoch rokov... budovu stanice, opustené miesto, schúlenú sediacu postavu. Teraz sa situácia trochu zmenila, ten, kto potrebuje pomoc je ona. Pritúlila sa k nemu a zrazu znovu dostala kŕč do brucha. Od bolesti zaplakala. Jakub ju objal, no v žiadnej polohe jej nebolo dobre, zase sa jej vracali bolesti.
„Terka, ty máš horúčku“, vystrašene povedal, keď sa jej dotkol čela. Neodpovedala, len sa snažila nemyslieť na to, ako jej bolesť zahmlieva myseľ.
„Nemôžeš tu zostať, bude ti ešte horšie“, odhrnul jej vlasy z tváre a pozrel sa na ňu. Otvorila oči a zadívala sa do tých jeho, potom ich opäť zavrela a rukami si chytila brucho.
„Môžeš chodiť?“, spýtal sa jej.
„Nie...“, zamrmlala a oprela si o neho hlavu. Mala skoro 40 stupňovú horúčku. Opatrne jej pomohol postaviť sa, a potom ju zdvihol na ruky.
Tackavými krokmi a na pokraji so silami s ňou prišiel až k nemu domov. Nemohol ju položiť ani pred dverami, lebo od teploty blúznila a nevládala sa udržať na nohách, ani keby ju podopieral. Podarilo sa mu vybrať z vrecka kľúče a otvoril dvere, no keď vchádzal, zakopol o porozhadzované topánky na chodbe a zahrešil. Našťastie nespadol, lebo Terku, ešte vždy držal na rukách. Na hluk sa zobudila jeho mama a vyšla zo spálne.
„Čo sa deje Kubo?“, ospato sa spýtala a zazívala.
„Kamarátke je zle“, povedala prešiel s ňou do jeho izby. Jeho mama išla za ním. Jakub položil Terku na posteľ a zasvietil svetlo.
„Potreboval by som tvoju pomoc“, povedal mame. Pretrela si oči a pozrela sa na Terku.
„Má vysokú teplotu a bolesti brucha, pred týždňom jej robili potrat.", povedal. Jeho mama si vedľa nej sadla a chytila jej čelo.
„Dones lekárničku, pohár vody a daj variť vodu“, povedala Jakubovi a opatrne vyzliekla Terke mikinu a uvoľnila jej nohavice. Terka bola hore, no mala zatvorené oči a každých pár sekúnd zastonala. Potom jej Jakubova mama dala tabletku proti horúčke, čaj a spravila jej zábal na brucho, aby ho mala v teple. Nechali ju v Kubovej posteli zabalenú v deke a zakrytú perinou. Každých 15 minút jej kontrolovali teplotu, ktorá postupne klesala. Bolesti ustúpili, lebo Terka v kľude zaspala.
Jakub sa išiel opláchnuť, a potom sa vrátil späť do izby. Našiel Terkin mobil a napísal jej mame, že spí u kamarátky, a že sa vráti ráno. Nemal si kde ľahnúť. Na jednej posteli ležal Jano a na druhej Terka. Sadol si preto na stoličku ku kompu a pozrel na Terku. Ležala v jeho posteli, pravidelne dýchala a aspoň navonok vyzerala spokojne a šťastne. Pripadala mu taká krásna...ako anjel.. Zamyslel sa nad tým, čo by sa stalo, keby prišiel k nej, pohladil ju, pobozkal... nič viac, len keby bol pri nej. Trochu sa pousmial sám nad sebou nad čím to vlastne rozmýšľa... Nešiel k nej...len sa na ňu pozeral ako pekne spí, vyzerala tak nevinne...
Terka sa ráno zobudila prvá. Najskôr nechápala kde je a čo sa vlastne stalo. No keď sa posadila a zbadala Jakuba, ako sedí pri počítači, s hlavou položenou na klávesnici a s rukami voľne spustenými pri tele, vyčarilo to na jej tvári úsmev. Matne si spomínala na to, čo sa udialo predchádzajúci noc a pritom pozorovala Kuba ako spí. Dívala sa na neho očami plnými lásky. Nie zamilovanými, ale skôr vďačnými. Uvedomovala si, ako ho má strašne rada a ako veľa toho on pre ňu urobil. Dokázala by ho pozorovať dlho...jej anjel...
„Kubo“, nechcela hlasno kričať, aby nezobudila Jana, ktorý ešte spal. Jakub ju však nepočul. Hodila po ňom vankúš. Strhol sa. Zmätene zdvihol hlavu, no kolieska na stoličke sa pohli a Jakub spadol zo stoličky.
„Si v pohode?“, zoskočila Terka z postele.
„Hej hej...“, povedal a pretieral si rozospaté oči. „Tebe je ako?“
„Dobre...si spal celú noc na tej stoličke?“
„No...posteľ som mal obsadenú“, povedal a usmial sa. Terka ho chytila za ruku, pomohla mu vstať a potichu prešli na balkón, lebo všetci ešte spali. Dali si rannú cigaretu a potom ju Jakub išiel odprevadiť domov...
„Nešla teda na tú výšku?“, spýtal sa Martin Jana. Pomaly vyjedali všetko, čo mali v bare a popíjali becherovku.
„Ale išla, išla...“, povedal Jano a strčil si do úst slané tyčinky, „rozhodla sa, že pôjde, a vlastne aj musela, hlavne kvôli rodičom“. Martin si nasypal do úst zbytok čipsov, čo boli v sáčku.
„To bola potom veľmi silná“, povedal, keď prehltol, „opustiť všetko a všetkých, keď to bolo ešte také čerstvé a odísť preč...“
„No, neviem či bola až taká silná, ale snažila sa o to, to je jasné, no tie sily ju pomaly opúšťali..“
„Nechala školu?“
„No...vyhodili ju, a potom sa to začalo pomaly blížiť ku koncu...“ Martin bol strašne zvedavý. „Pokračuj...“
„Prvých pár mesiacov to na výške v Prahe celkom zvládala...no, neviem či je to to správne slovo. Povedzme to tak, že sa snažila sústrediť iba na školu a na nič iné. Iné myšlienky si nepripúšťala, lebo vedela, že keby raz začne rozmýšľať spätne nad všetkým čo sa stalo, asi by to neskončilo moc dobre. S Jakubom si občas volávali, domov prišla ale až na Vianoce. Vždy vravela, že sa musí učiť. No postupom času sa v nej niečo začalo hromadiť, niečo, čo celú dobu potláčala, pocity smútku a depresie, ktoré jej postupne zaplnili celé vnútro. Zrazu sa to už nedalo, všetko, čo za tú dobu držala v sebe, teraz vybuchlo a ona už nemohla ďalej. Nespravila skúšky a prišla o štipendium, čo bol pre ňu koniec, pretože rodičia jej odmietali akokoľvek financovať toto štúdium... Vraj, keď si vie spraviť decko, musí sa vedieť o seba aj postarať... Ale asi ešte nebol ten správny čas ... tak sa vrátila domov...“
