„Poď bližšie, vidím, že ti je zima“, zašepkal, končekmi prstov sa jej dotkol tváre, prešiel na krk a pokračoval po celej ruke. Aj cez bundu cítila to príjemné šteklenie. Keď sa jej dotkol dlane, zovrela mu ruku a pritiahla sa k nemu. Automaticky si dala dolu gumičku z vlasov, akoby sa tým chcela zbaviť všetkých zábran a úplne sa mu odovzdať.
„Si krásna s rozpustenými vlasmi“. Zaboril do nich hlavu a očarovala ho ich príjemná vôňa. Nereagovala. Zbožňovala komplimenty. Bolo to, to jediné čo občas nezištne dostávala. Začervenala sa. On to v tme nevidel. Na chvíľu sa jej dostavil pocit, že nie je ten naj naj najzbytočnejší človek pod slnkom, o čom sa sama tak často presviedčala. Lenže ten pocit bol čoskoro utlačený pocitom, že jeho, jeho flirtovacie techniky, zvodné pohľady a tie frázičky už dôverne pozná, a že komplimenty tohto typu mohla s kľudným srdcom zaradiť do kategórie „bla bla bla“.
Začal jej rozprávať o tom, ako sa mal na praxi v Nemecku, ako ho tam balili baby každej vekovej kategórie, ako sa musel pred jednou dokonca schovávať. Úplne nezaujímavé zážitky, na ktorých sa musela nútene zasmiať, aby vzbudila dojem, že sa nenudí. Toto naozaj nebol jej typ. Prehnane sebavedomý chalan, ktorý rozpráva stále a stále, zbožňuje veľkú spoločnosť a vždy musí byť jej hviezdou. To nie. Cítila sa pri ňom maličká, strašne moc maličká. Jediné, čo jej prebiehalo hlavou bolo, nech jej už dá pusu. Nech sa konečne začnú bozkávať, nech pocíti tie jeho pery na svojich a nech sa jej predvedie s novými jazykovými kúskami. V tejto jedinej veci ho aj ona považovala za majstra. A ešte v klamaní.
Zrazu sa staré schody zatriasli, vchod zvláštne zadunel a otvorili sa dvere blízko schodišťa.
„Tu máte čosi na pitie“. Jej malá sestra otvorila v pyžame dvere a s tým provokatívnym detským úsmevom položila pred dvere fľašu bylinkovej minerálky. Potom rýchlo zavrela dvere. Ešte ich asi 3 krát otvorila a zasmiala sa.
„To je ten čašník, o ktorom si vravela, že má strašne pekný zadok?“, spýtala sa a s burácajúcim smiechom zavrela dvere. Vedela, že keby ich otvorila zase, zdravá by ich už nezavrela.
Začal sa usmievať a pozerať sa na ňu azúrovo modrými očami, ktoré kontrastovali s perfektne upravenými blond vlasmi. Ona zahanbene sklonila hlavu medzi kolená a preklínala toho malého trpaslíka.
„Tak ja mam podľa teba pekný zadok ano?“, zasmial sa.
„Hej“, zamrmlala s hlavou položenou skoro na schode, ktorú by mala najradšej schovanú niekde v zemi. Zdvihol jej ju a opäť ju začal zvádzať svojím pohľadom, ktorým dostal každú. Jemne ju pobozkal na pery a dostavilo sa u nej to jemné chvenie, na ktoré bola už zvyknutá a po ktorom teraz tak túžila. Konečne dosiahla to, čo chcela. Konečne ho mala pri sebe, mohla sa ho dotýkať, mohla všetko...
Asi po dvadsiatich minútach chlad idúci zo schodov premohol aj túžbu jedného po druhom.
„Pôjdem už za chalanmi, skočíme ešte niekde na disku“
„Nechoď ešte...“ zazývala a v duchu rozmýšľala, kde má vreckový nožík, ktorým zavraždí v noci sestru.
„Musím moje, sľúbil som im to a nechcem aby sa na teba mama hnevala, že ešte nie si doma... Idem, ano?“
Neodpovedala, ale objala ho a dala mu pusu. Tým strávili nasledujúcich 5 minút.
„Ty by si si ma najradšej zobrala do postieľky, že?“
„Samozrejme“, usmiala sa a opäť sa začervenala. „Ale už by som fakt mala ísť, tak sa zabav a napíš mi niečo pekné, ja nebudem spať“
„Dobre moje krásne, ahoj“. Ešte jej vtisol pusu na ústa a vybehol z baráku. Zdvihla minerálku spred dverí a pomaly ich otvorila. Celým vchodom sa opäť preniesli zvuky ako z hororu.
Pri sestrinej posteli sa zahnala fľašou ako s baseballovou palicou a prikryla ju dekou.
Už naučenými pohybmi, ktoré zvládala aj v tme zapla počítač, hodila sa na vŕzgajúcu stoličku s úmyslom skontrolovať poštu a čím skôr to vypnúť.
„Čo nové? Kde si bolo?“ , pýtala sa jej najlepšia kamarátka Lenka.
„Zase som sa dala dokopy s Lukášom“
„Čooo?? S tým hajzlom?"
„Ano s tým čo ma pred rokom po troch mesiacoch nechal s tým, že má už 3 a pol roka vážny vzťah, ak si chcela povedať toto“
„Si neni normálna, ale čo ti budem hovoriť, ty si vždy urobíš to, čo chceš“
„No vidíš, tak sa nečuduj a vždy si to aj pekne zlíznem. Idem spať zlato, pa zajtra.“
Bez hlbšieho premýšľania nad svojimi činmi si ľahla oblečená do postele s nahováranou túžbou po ďalšom východe slnka a ani ju nenapadlo prečítať si správu, ktorá jej blikala na mobile.
Bolo to normálne? Prečo sa pri ňom musí vždy tak ponižovať? A pritom to robí podvedome. Chcela sa len bozkávať. Bol v tom dobrý. Nechcela v posteli jeho a ani čítať jeho smiešne smsky. Ale vždy keď bola s ním, tak sa jej podlamovali kolená. Ostatní o ňom jednohlasne tvrdili, že je to hajzel, a to bolo len to miernejšie pomenovanie. Ona o ňom vravela, že je to najkrajší chalan, akého kedy videla...
