„Aha takže máme ďalšiu vec, ktorú môžeme zaradiť k ostatným zbytočnostiam v škole napríklad ku podrobnému životopisu ruských realistov?“, zasmiala sa Kačena a hodila po Maji fľašku s vodou.
„Chápeš, nech sa takto trýznia tí, ktorých to baví. Ja som so svojimi 60 kilami spokojná a nevadí mi ani tá svalová hmota na mojich rukách, ktorú tam nemám“. Týmto bola pre ňu debata ukončená a pomalými krokmi sa pobrala do šatne za ostatnými. Tam bola v plnom prúde akurát debata o chalanoch. Bez náznaku záujmu o rozhovor si sadla s neprestávala si mrmlať pod nosom, že už ju nikto nikdy neprinúti vešať sa na hrazdu a dvíhať sa.
„A čo ty Mary, máš teraz nejakého chlapa?“, zaznela otázka.
„No..“, bolo počuť jej slabý hlas. Hlavu mala strčenú vo vrecku kde sa pokúšala nájsť ponožky, ktoré smrdeli menej ako tie, ktoré mala na nohách.
„Boha, spotíš sa, zadýchaš sa, zašpiníš sa, vysmädneš, vyhladneš, sprchy sú plesnivé, voda smrdí a teraz sa obleč a choď písať sloh z nemčiny. Geniálne, fakt skvelé, kopala by som do hlavy človeka, ktorý vymyslel telesnú ako školský predmet!“ Toľko bola jej odpoveď na otázku týkajúcu sa chalanov.
„Koľko ste už spolu?“, spýtal sa niekto iný nekomentujúc jej hromženie nad telesnou.
„Po ročnej pauze skoro týždeň“
„Ľúbiš ho?“, pridala sa do rozhovoru Kačena.
„Nie“, bez rozmýšľania odpovedala Maja.
„Tak potom prečo si s ním?“ Na chvíľu zaváhala. Čo je to ľúbiť? Túto otázku však nepoložila nahlas. Rozhovor by sa možno pustil trochu iným smerom a ona naozaj nemala náladu filozofovať o láske so 17 ročnými dievčatami, z ktorých považovala za inteligentnú asi tak jednu. Nechcela v tej smradľavej šatni stráviť dlhší čas ako bolo treba, cítila, že potrebuje cigaretu a ponadávať si pred Martinom na celú telesnú, celú školu, všetkých chalanov a na celý svoj život.
„Po týždni sa nedá hovoriť o láske“
„Tiež pravda“, súhlasili s ňou baby. Maju naplnil pocit spokojnosti. Nie preto, že s ňou ostatné súhlasili, to jej bolo srdečne jedno. Ale preto, lebo považovala debatu za ukončenú. Občas bola celkom rada, keď sa o ňu ostatní zaujímali, o to ako žije, ako sa má, s kým chodí, ako im to ide. Boli v nej korene egoizmu a možno len túžobný pocit, aby ju mal niekto rád a zaujímal sa o ňu. Ale nie teraz...
„Dáš si niečo?“, opýtal sa Martin a zahľadel sa na Maju ako si vedľa neho pripaľuje cigaretu opierajúc sa o bar.
„Jahodový džús“
„Ako si želáš...“
O chvíľu už sedeli pri stole. Maja na stoličke s pohľadom upretým na slamku vo fľaške a Martin stál oproti nej a všelijakými praktikami sa z nej snažil dostať prečo je smutná. Páčila sa mu, a aj sa jej priznal s tým, že ju má rád viac ako kamarátku, ona mu však vysvetlila, že z strany to tak nie je a ani nebude, ale že ako kamaráta ho kvôli tomu nechce stratiť. Páčilo sa mu na nej to, že nepozná iného človeka, ktorý je taký ako ona. Taký iný, taký jedinečný, taký výnimočný... Ona si však myslela niečo iné. Zhrnula to tak, že áno, je iná, lebo nepozná nikoho kto preplače 80 percent svojho času kvôli tomu, že sama seba rozbíja myšlienkami, ktoré prinášajú hĺbkovú depresiu a zvyšný čas zabije učením, ktoré je jej aj tak na nič lebo popritom rozmýšľa nad zbytočnosťou svojho života, ale nie je výnimočná. Občasné pozdvihnutia sebavedomia sú asi tými svetlými momentmi v jej živote a to len vďaka tomu, že jej niekto povie, že je výnimočná. Ale čo z toho, keď stačí jedna myšlienka späť do minulosti, jedno kritické slovo a zase je späť pri názore, že je obyčajná troska.
„Ja nie som smutná“, nútene sa usmiala. Na Martinovi zbožňovala to, že napriek tomu, že s ním nič nechcela mať, tak bol vždy pri nej, bral ju takú aká je a toleroval jej chyby.
„Prečo mi to nepovieš? Je to kvôli Lukášovi?“, zodvihol jej hlavu, aby ju odpútal od tej fľašky s džúsom, ktorá ju očividne tak fascinovala. Automaticky uhla pohľadom.
„Fakt nie som smutná“.
Nechcela mu vravieť, že je smutná len tak, bezdôvodne, aby sa nepovedalo, asi len preto, lebo už dlho nebola smutná, veď to by nebolo ono. Čo mu mala hovoriť, poznal ju predsa. Akoby to vycítil, objal ju a zavolal ju tancovať.
„Super, tak teraz už konečne mám dôvod byť smutná!“.
Martin sa nechápavo pozrel smerom, kam sa dívala. V boxe kúsok od stola kde sedela sa rozvaľoval Lukáš a jazykom skúmal vnútro úst nejakej vysokej, štíhlej hnedovlásky. Martin si vzdychol. Vedel, že teraz ju už tak skoro nerozosmeje. Položil jej ruku na plece.
„On tu je so mnou, so mnou! Nemôžem za to, že sa na mňa nedokáže dívať keď nemám najlepšiu náladu, to mu nedáva dôvod zajebávať sa s tou farebnou!“
Farebnou nazývala každé dievča, ktoré nebolo blond, ani čiernovlasé. Bez rozmýšľania sa otočila a hodila na zem fľašu s džúsom, ktorá sa roztrieštila na kúsky. Hlavu si položila na stôl a začala do neho búchať.
„Kašli na neho, poď ideme preč“, snažil sa Martin, ale nešlo to, nie. Najskôr sa trápila preto, lebo vlastne nemala žiaden dôvod na svoj smútok a teraz ju vnútorne ničilo to, že ten dôvod už má.
„Čo sa dalo čakať? Urobil mi to pred rokom, nemohla som si myslieť, že teraz to bude iné. Keby to aspoň nerobil pred mojimi očami, tak by som mala aspoň taký slabý pocit, že mu na mne záleží aspoň na toľko, že nechce, aby som vedela, že ma podjebáva. A on to robí 3 metre vedľa mňa!“
Ako zmagnetizovaná sa dívala na Lukáša a bojovala s pocitom či má ísť za ním alebo nie.
„Ideš za ním?“ Prikývla. Martin sa otočil a zamieril na parket. Nechcel to vidieť ani počuť.
O pár minút pribehla za ním s úsmevom na tvári, o ktorom si nebol istý, či je predstieraný alebo nie.
„Tak čo?“, spýtal sa tancujúc v rytme nejakej hip hopovej komerčnej pesničky.
„Hm, je koniec“
Martin sa nikdy nedozvedel, že Maja za Lukášom nešla. Navonok sa tvárila odvážne ale na takú konfrontáciu z očí do očí nemala odvahu. Nevedel ani o tom, že keď odišiel domov, Lukáš si prisadol k Maji a s očarujúcim úsmevom na perách jej povedal, že sa bojí, že sa do neho zamiluje, a že jej nechce ublížiť. Vrcholom pre ňu bolo keď jej po tých slovách vtisol na líce pusu a rozlúčil sa so slovami „maj sa kuriatko“. V tom momente sa v nej zlomilo všetko čo ju ešte ako tak držalo po hromade a nasledujúcich 20 minút strávila ronením sĺz schúlená v boxe. Zrejme keď jej došli zásoby sĺz, tak vyskočila, pretrela si oči a ťahala Lenku za ruku, aby s ňou išla tancovať.
„To čo? Ešte pred piatimi sekundami reveš a teraz chceš ísť tancovať?“
„Zabudla som na to, že ja ho vlastne neľúbim a ani nie som zamilovaná...“
