„Nech príde Lenka sem“. Matka nemienila ustúpiť, zazerala na vrčiaci televízor, kde sa každú chvíľu strácal obraz a sekal zvuk.
„Ja niečo potrebujem od nej, tak prečo by mala chodiť ona“. Maja z celej sily stískala kľučku na dverách svojej izby, pohľadom vraždila svoju mamu, ktorá ležala vedľa nej na gauči v obývačke, chrbtom k nej. Zostávala jej už len pol hodina, aby sa z domu dostala bez problémov. Nemienila sa ďalej ponižovať tým, že si bude pýtať povolenie a prehovárať mamu. Išla do izby a obliekla sa. Vrel v nej hnev na celú jej rozvrátenú rodinu, na ich chod domácnosti bez systému a aj na tú bezmocnosť s tým niečo spraviť.
„Ak teraz odídeš bude to mať následky“, povedala matka, ale neunúvala sa svoju dcéru zastaviť, keď ako buldozér prešla cez obývačku a ťažkopádne sa zvalila na stoličku na chodbe.
„To som fakt zvedavá na tie tvoje následky“, zamrmlala si pod nosom a už bolo počuť len tresknutie dverami.
Samé reči... ako pohár už pretiekol, že odteraz to bude riešiť inak, že nastanú doma horšie časy a podobné blbosti, ktorými si tá žena čo sa márne snažila správať sa ako matka chcela získať rešpekt a poslušnosť svojich detí. Nikdy nič nespravila. Nikdy neboli žiadne následky. Vždy to boli len slová, možno pár faciek, ktorými si získala vždy len väčší odpor a opovrhovanie. Nech vravela čo chcela, nech sa snažila akýmkoľvek prísnym prístupom zabezpečiť doma pokoj a pokoru, výchovu svojej 17 ročnej dcéry nezvládala. Zaryto odmietala robiť kompromisy a výsledkom bolo dieťa vychované tak, že z domu radšej utekala, ako sa do neho vracala. To malé nepochopené čiernovlasé dievča videlo vo svojej matke len bankový účet s obmedzeným prístupom a reštauráciu s neprofesionálnym kuchárom.
Kráčala rýchlym krokom. Dobre vedela kam smeruje. Budova starej kotolne pri základnej škole kde strávila najkrajšie roky svojho života vždy pre ňu predstavovala útočisko. Nedávala pozor na cestu a tak mala už po chvíli mokré celé tenisky. Zapálila si cigaretu a v duchu si opakovala, že tento deň sa domov určite nevráti. A v takomto stave sa mala stretnúť s Marekom. Uvedomovala si, že zrejme prvé, čo by mu povedala by boli nadávky na celú jej rodinu a hneď by im obom pokazila večer. No keď si na neho spomenula, začala sa usmievať a nahovárať si, že ona vlastne vôbec, ale vôbec nemá strach. Prsty na rukách jej pomaly zamŕzali, rifle mala skoro po kolená mokré od toho, ako sa rýchlou chôdzou cez kaluže snažila ukľudniť sa a prinútiť svoje srdce, aby prestalo tak šialene biť. Keď nadišiel čas, vybrala sa pomaly na miesto stretnutia. Naschvál išla veľkou obkľukou, obchádzala domy a dvory, len aby jej cesta pripadala dlhšia, no aj tak dorazila včas.
Marek tam už bol. So zrakom upretým do zeme pochodoval hore-dolu, aby mu nebola taká zima. Kvetinárstvo, pred ktorým stál bolo poznačené snehovou búrkou, mrazom a následným dažďom. Človeku sa až zabárali topánky do toho špinavého mokrého snehu, ktorý si ľudia striasali z topánok pred vchodom dnu. Prítmie, svetlo z lámp, hluk z vedľajšej krčmy... Majka sa posnažila o úsmev a pristúpila k nemu. Otočil sa a pozrel sa jej do očí.
„Hm, naša prvá pusa?", zašepkal a pobozkal ju na pery. Nečakala to tak rýchlo. Myslela si, že najskôr bude pár nervóznych úvodných viet týkajúcich sa minulej noci, potom možno objatie a uvidí sa... Pritúlila sa k nemu. Pár sekúnd sa dívala do tmavého výkladu kvetinárstva a potom sa k nemu obrátila. Chytil ju za ruku a pobrali sa smerom do mesta. Nevedela čo má povedať. Vždy ju predsa tak fascinovali páriky prechádzajúce sa a držiace sa za ruky, ktoré sa smiali, rozprávali sa a vnímali len jeden druhého a zdalo sa jej dosť zvláštne dohodnúť sa s niekým cez telefón a na druhý deň sa už prechádzkovať ako manželia. S niekým, koho nepozná, s kým strávila jeden úbohý deň bez náznaku o niečo hlbšie. Cítila sa viazaná. Netušila čo môže povedať, urobiť, ako zareagovať... Spoznávať sa s človekom, až potom ako sa dohodli, že budú spolu chodiť, skvelé... Ale chcela to predsa tak...
Asi 15 minút strávili s tým, že sa dohadovali kam pôjdu. Nehádali sa. Vlastne naopak. Obaja ustupovali, obom to bolo srdečne jedno. Ani jeden z nich nedokázal rozhodnúť kam pôjdu a nechával to na toho druhého. Aspoň však neboli ticho. O čo lepšie by bolo, keby mal každý iný názor a museli by sa dohodnúť... No nevedno, či sú lepšie dva dominantné typy ako dve maximálne nerozhodné povahy.
Červené kožené pohovky, oproti nim banda hip hoperov, tichá hudba a oni dvaja sediaci tesne vedľa seba pri horúcej bielej čokoláde. Začal ju jemne hladkať po nohe a ona sa k nemu pritúlila. Napriek všetkým pocitom, ktoré ju sprevádzali, napriek tej neistote, že to ide až príliš rýchlo, napriek tomu, že myslela vždy len na to zlé sa cítila krásne. Konečne mala chlapca. Skutočného chlapca. Nie takého, s ktorým randenie predstavovalo posedávanie na ihrisku, dívanie sa na to, ako sa predvádza s loptou alebo posedenia u neho vo vchode. Ale ani vtedy jej nebolo zle. Považovala za krásne, že jej chlapec je zároveň aj jej najlepší kamarát. Že sa s ním nemusí promenádovať ruka v ruke po meste, len aby sa ukazovali, aj to, že sa s ním nemusí muckať každú chvíľu na verejnosti. Keď tak s Erikom sedávala cez prestávky v škole na chodbe na lavičke, s obľubou pozorovali páriky opierajúce sa o radiátor. Vyzeralo dosť komicky, ako chalan stíska babe zadok a ona mu slintá krk. Majka s Erikom vtedy len zakrútili očami, opreli sa o stenu a pokračovali v rozhovore, ktorý sa väčšinou uberal dvoma smermi. On najčastejšie rozprával o NBA alebo o koncertoch metalových kapiel, ona zase o hokeji alebo juhoamerických telenovelách. Spoločnou témou bolo pre nich, len keď sa rozprávali o sebe, ale o to predsa išlo. Marek nebol ani taký chalan, s ktorým chodila práve preto, aby sa s ním mohla predvádzať, ako to bolo v Lukášovom prípade. Chcela ho každá druhá baba na škole bez ohľadu na vek a Majku bavilo ukazovať sa pred nimi s ním, že ho má ona, no až neskôr sa dozvedela, že ho mala vlastne každá a to tešilo jeho, vždy musel vyjsť zo všetkého ako víťaz.
"Myslíš na to, na čo ja?", spýtal sa Marek po chvíli, keď si s Majkou hľadeli do očí.
"Povedz na to myslíš ty a ja ti potom poviem, či to je to isté, na čo myslím ja", zasmiala sa a nemohla od neho odtrhnúť oči.
"Na to, ako ti teraz dám pusu?"
"No, tak ja som myslela na to, ako sa naučím na zajtrajšiu písomku, keď už je tak neskoro, ale môžeš mi dať pusu", začala sa smiať a Marek tiež.
"Ty moje malé trdlo", povedal a uskutočnil to, na čo myslel.
"Nikdy si nedávaš z hlavy dole tú šitovku?"
"Ale ano, keď idem spať..."
"Ani pre mňa to neurobíš? Chcem ťa vidieť bez nej", začala detským hláskom, aby ho trochu obmäkčila.
"Nijeee", odpovedal rovnakým štýlom a usmial sa.
Nešlo vôbec o to, ako vyzeral bez nej, alebo s ňou. Išlo len o to, že keď ju nosil stále a odmietal si ju dať dole, tak človeka to nútilo vziať mu ju z hlavy a zistiť, aký má dôvod na to, že sa bez nej nepohne ani na krok.
"Prečo ju stále nosíš?"
"Páči sa mi"
"Ale to nie je predsa dôvod. Aj mne sa páčia moje snowboardové boty a nechodím v nich do školy". Usmial sa.
"Vieš, keď ju mám na sebe, tak ma kryje. Ja sa bojím ľuďom pozrieť sa do očí. Nie preto, že by som im klamal, ale preto, lebo sa bojím, že oni klamú mňa a nechcem to v ich očiach vidieť. Ona ma tak maskuje. Nehnevaj sa, nedám si ju dole. Možno raz, niekedy..."
"Ty si myslíš, že ti klamem?"
"Nie tak som to nemyslel", povedal a pohladil ju po tvári, "ja mám len z veľa vecí strach, a keď ju mám tak sa bojím menej, alebo ľudia aspoň nevidia, že je to tak"
"Hej, to som už mala česť zažiť... ten tvoj strach. Nevadí, aspoň viem o tebe viac..."
Nehnevala sa na neho. Fascinoval ju. Bolo úžasné aký je iný, aké má iné postoje ako všetci chalani, ktorých doteraz poznala. Presne takého chcela. Takého, ktorému jej názory nebudú pripadať divné. Na to, že boli spolu prvýkrát vonku si myslela, že stretnutie dopadlo celkom fajn, hlavne po tom, ako ho nahovorila, aby si dali pivo. Ale ani to jej nepomohlo k tomu, aby sa správala ako vždy. Nebolo to, to srandovné ukecané dievča. Rozmýšľala presne tak ako on, aby niekde neurobila chybu.
"Ako si sa cítila?", spýtal sa jej keď sa vracali domov po ceste okolo rieky, ktorá tým hlúpejším obyvateľom mesta nahrádzala kontajnery.
"Krásne a ty?"
"Katastrofa", vzdychol.
"Hm, tak nič", povedala odmerane a v duchu sa usmievala, aký je to len provokatér. Po pár sekundách chôdze sa zastavil.
"Si dobrá herečka"
"Herečka?"
"Ano, teraz keď si povedala, že: tak nič. Takým hlasom, ako keby si to myslela vážne a nevedela, že som žartoval. Teda...", chvíľu zaváhal, "vedela si, že som to nemyslel vážne, že?" Díval sa na ňu tým pohľadom, keď mu vo očiach bolo vidno strach.
"No jasne", žmurkla na neho.
"Ale naozaj, lebo to by ma mrzelo, keby si to zobrala vážne. Bolo mi s tebou úžasne, teda ešte stále je a ...."
"Jasne, že som vedela, že si robíš srandu", prerušila ho, "keby si to myslel vážne, moja reakcia by bola asi iná". Silno ju objal a pobozkal na pery.
"Dúfam, že sa zajtra uvidíme, teda ak mi večer nenapíšeš, že ti bolo so mnou strašne, a že ma už nikdy nechceš vidieť", povedal snažiac sa nahodiť smutný tón, no tak ľahko mu to nešlo.
"Haha, veľmi vtipné, ale ešte o tom porozmýšľam"
Pocity niekoho sa opisujú veľmi ťažko. Človek, ktorý niečo podobné nezažil sa do toho nedokáže vcítiť, ani keby mal o pocitoch niekoho iného čítať niekoľko stoviek strán a na druhej strane niekto, kto dokonale vie, aké to je, zaľúbiť sa za taký krátky čas do niečoho neznámeho, ale s vnútorným pocitom a presvedčením, že je to úplne skvelé, tak tomu ani netreba vysvetľovať, čo Maja prežívala, keď si večer ľahla spať, nad čím rozmýšľala a s akými myšlienkami sa zobúdzala. A všetko to bolo umocnené pocitom, že je také niečo nebolo na jej dennom programe, vlastne také niečo ešte nezažila a nedokázala si predstaviť, keby jej to niekto zobral. No zároveň ešte stále v nej bolo to, čoho sa nikdy nezbavila. Tá veta, že: všetko krásne sa raz pominie, vždy to niečo musí pokaziť, vždy keď si už myslí, že je to naozaj perfektné, tak sa niečo stane...
