Ukrajinu sme už raz "v štichu" nechali. V roku 1945 sme jej časť – Podkarpatskú Rus prepustili Sovietskemu zväzu napriek dohodám, že Česko-Slovensko bude po vojne obnovené v pôvodných hraniciach.
Na životy ľudí, ktorí v nej žili, to malo ničivý dopad. Sovieti okamžite začali likvidovať rusínsku buržoáziu, inteligenciu i sedliakov a týchto ľudí rovno posielali do gulagov.
Pod taktovkou NKVD
Rusíni, teda Podkarpatskí Slovania, pritom žili s nami dlhé stáročia v jednej krajine. Patrili do Uhorska i Rakúsko-Uhorska. V roku 1919 sa územie, kde žilo takmer 600-tisíc ľudí, na základe Trianonskej dohody stalo súčasťou prvej Česko-Slovenskej republiky. A Podkarpatská Rus zaznamenala veľký rozmach. Stavali sa banky, obchody, školy, ožila kultúra i národné povedomie. V roku 1938 však časť Podkarpatskej Rusi na základe Viedenskej arbitráže pripadla Maďarsku a na území sa začala maďarizácia.
Keď na jeseň v roku 1944 Podkarpatskú Rus „oslobodila“ Červená armáda, jej vojská už krajinu nikdy neopustili. Územie bolo jednoducho anektované. Agenti Stalinovej tajnej polície NKVD podnietili zasadania lokálnych národných výborov, ktoré plne ovládali komunisti. Ich delegáti, niektorí dobrovoľne, iní nedobrovoľne odhlasovali, že chcú pripojenie Podkarpatskej Rusi k Sovietskemu zväzu.
V novembri 1944 bol prijatý takzvaný Mukačevský manifest o „opätovnom zjednotení Zakarpatskej Ukrajiny so sovietskou Ukrajinou“. „Podkarpatská Rus pritom nebola nikdy vo svojich dejinách v spojení ani s Ukrajinou, ani Ruskom,“ podotýka historik Ivan Pop.
Československý prezident Eduard Beneš nakoniec anexiu uznal a v júni 1945 sa Zakarpatsko stalo súčasťou Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Povojnové roky sa podľa historika stali najtragickejším obdobím Rusínov, ktorí boli premenovaní na Ukrajincov.
Sovietska diktatúra uvrhla Podkarpatskú Rus do biedy, konštatuje magazín Pamäť národa.
Roztrhané rodiny
Sovieti najprv poslali na smrť bývalých poslancov česko-slovenského, či maďarského parlamentu, komando NKVD zavraždilo aj niekoľkých biskupov. Nasledovali „poriadky“ so sedliakmi, teda kulakmi, ale aj inteligenciou a buržoáziou.
„Škodnou“ bol aj riaditeľ istého gymnázia. Keď sa od bývalého žiaka dozvedel, že ho plánujú zatknúť, rozhodol sa aj s rodinou ujsť do vtedy demokratického Československa. Manželka však váhala.
„Mama povedala, nie, nájdeš byt a potom pôjdem s deťmi. A hranice koncom novembra, v decembri zavreli a tak sme zostali nie jedny Vianoce, ale desať Vianoc v Mukačeve,“ spomína na osudové okamihy jedna z mojich respondentiek, ktorej príbeh onedlho vyjde v projekte Post Bellum Pamäť národa. Rodina ostala na celé desaťročie rozdelená, pričom matka ako manželka emigranta nemohla pracovať a s troma deťmi žila v obrovskej biede.
Najstaršia dcéra, Marinka, ako ju voláme, dnes žije v Bratislave a svojich krajanov stretáva ako „Ukrajincov“, ktorí sem prichádzajú robiť pomocné práce za lacnú mzdu. Kým Ukrajina patrí k najchudobnejším krajinám Európy, jej západná časť – Podkarpatská Rus patrí k najchudobnejším regiónom samotnej Ukrajiny. „Ľudia tu v mnohých ohľadoch žijú rovnako ako pred sto rokmi,“ konštatuje dokument Českej televízie. Čo myslíte, ako by sa tam žilo dnes, keby Podkarpatská Rus ostala súčasťou Československa?
