Už niekoľko mesiacov bojujem s jednou z mojich tried. Vzájomne saobviňujeme zo spoločných neúspechov. Že preberáme príliš veľa gramatiky, alepritom nevieme komunikovať. Lenže keď ich postavím pred komunikačný problém,nevedia zložiť jednu zmysluplnú vetu, lebo sa nenaučili, ako správne vyčasovaťdané sloveso. Po poslednej písomke zabudli, kde stojí prídavné meno, alebo žeurčitý zhluk písmen sa číta týmto spôsobom a jednoducho sa to musímenaučiť. Vždy používam tzv. preteaching (krásny výraz z angličtiny, pre kt.som vo francúzštine vhodný ekvivalent nenašla). Spolu si preberieme vybranýkomunikačný jav, slovnú zásobu, pridruženú gramatiku. Necháme si určitý čas naabsorbovanie nových informácii a potom sa ich snažím, spolu so žiakmi, precvičovať.V nových, zmenených situáciách. Naposledy sme sa hrali na trhovisko. Žiacimali za úlohu prísť ku mne - „starej a zvedavej" predavačke a nakúpiť,čo im mama (v tomto prípade ja) napísala na papierik. Vytvorili sme siimaginárnu tržnicu, s cenami za jednotlivý tovar. Cieľ hodiny? Najednoduchej komunikačnej situácii si mali preopakovať novú slovnú zásobu,pridružený gramatický jav a ja som do toho zakomponovala ešte všetkoostatné, čo sme sa naučili za posledných pár mesiacov - ako zvedavá stará predavačkasom sa ich povypytovala na zamestnanie, rodinu, pokecali sme o počasí... A celámoja večerná príprava - práca vo worde, keďže som potrebovala vytvoriť cenníky,nákupné lístky, vyhľadať jednotlivé obrázky na internete, skrachovala na maximálnejnepripravenosti.
Narážam na vlnu nevôle, keď hodím žiakov do neznámej situácie, s ktorousa ešte nestretli a majú reagovať. Bezradne sa pozerajú na mňa, keď chcem,aby reagovali na neznámy text, bez toho, aby sme si ho preložili. Chcú sa učiťkomunikovať, ale keď majú myslieť kreatívne, otŕčajú nos, že oni to nevedia. Neznámytext si chcú najprv preložiť a až potom s ním pracovať. Pripomína mi tospôsob výučby cudzích jazykov spred pár desaťročí, ktorý som ešte sčastizažila. Keďže do školy som nastúpila presne po páde komunizmu. Týmto smerom sa všakja uberať nechcem. Vzdať sa nemienim a budem s mojou triedou bojovaťaj naďalej, prispôsobovať sa ich potrebám. Začínam však o sebe pochybovaťa pochybovať o tom, či sa v školskom prostredí dá naučiť cudzíjazyk. Na komunikačnej úrovni. Keď vidím ľudí okolo seba, ako po desiatke rokovstrávenej „učením sa" cudzieho jazyka nevedia cudzincovi ani cestu vysvetliť,pýtam sa sama seba, kde je chyba. V nás - učiteľoch?
