Napriek tomu som do toho s obavami išiel. Už sedem dní som politikom.
Nepokojne som čakal, aké reakcie vyvolá môj prvý politický rozhovor. Podľa všetkých proroctiev mala ostať moja e-mailová schránka prázdna, mal som skončiť na dne sociálnych sietí a mobilný telefón mi mal slúžiť len na Angry Birds. Pripravoval som sa na život s leprou.
Zvoní mi telefón a hlas na druhom konci sa ma spytuje, či si nájdem čas na stretnutie s delegáciou zo Srí Lanky. Zaujíma ich vzdelávanie. Chceli ísť k pani ministerke, ale radi sa stretnú aj so mnou. Nebolo mi jasné, či to robia zo zúfalstva, lebo nik iný ich neprijme a stačím im aj ja na zaježovských lazoch. Bolo to milé, ale neviem, či si úplne uvedomovali, že rozhovor v novinách zo mňa automaticky šéfa školského rezortu nerobí.
Vo vlaku si ku mne prisadol mladý chalan. Chvíľu som sa bál, čo odo mňa chce. Čítal so mnou rozhovor, tak či môžeme spolu podiskutovať. Vykľul sa z neho otec na materskej dovolenke, ktorý sa stará o dvojičky. Niekedy sa posťažujem, že mám toho veľa, ale pri ňom som si to nedovolil. Tento otecko bol svätý muž. Od Trenčína po Ružomberok sme prediskutovali rodinu, výchovu detí aj hudbu. Nevadilo mu, že môžem mať lepru.
Dostal som aj pozvanie na bývanie. V rozhovore som spomínal, že na cestách prespávam na karimatke a v spacáku, tak mi ponúkli gauč. Ozvali sa mi bývalí študenti, ktorých som učil. Dostal som tri pozvania na prednášky a dve ponuky na rozhovor. Ja, človek s leprou.
Na mobile som si Angry Birds za tých sedem dní nezahral ani raz. Napísali mi desiatky ľudí. Od rodiča, ktorého prváčik už nechce chodiť do školy, lebo mu nejdú diktáty, domov nosí červené more chýb a zlých známok. Až po veľké profesijné združenie, ktoré chce predstaviť svoju víziu reformy školstva. Spustila sa lavína návrhov, žiadostí o stretnutie a konzultácií. V nadšení som so všetkým súhlasil a prežil posledné dni vo vlaku. Tešil som sa, že ma okolie nedalo do karantény.
Ozvali sa aj hlasy, že nemám skúsenosti. Nebol som nikdy v politike. Ak budem poslanec, aj tak veľa nedokážem. Ak chcem byť ministrom, to je trúfalé. Je dobré, že som nová tvár. Ale mal by som byť najskôr skúsený politik.
Spomenul som si pri tom na príbeh. Starý muž kráčal so svojou ženou vedľa koňa. Ľudia sa im začali smiať. „Pozrite, akí sú sprostí. Majú koňa a oni kráčajú pešo.“ Tak muž vysadol na koňa. Okoloidúci im začali nadávať. „To je teda džentlmen, on si sedí a chúďa ženu nechá kráčať pešo.“ Starý muž zosadol a prenechal miesto žene. Ľudia sa opäť začali nad nimi pozastavovať. “Panička sa vyváža a starého muža nechá nohy si zodrať.“ Tak vysadli na koňa obaja. „To sú netvori. Chudák kôň, ledva sa vlečie a oni sa na ňom nosia dvaja.“
Chceme na Slovensku zmenu s novými tvárami, od ktorých čakáme skúsenosti starých politikov, ktorí nebudú ašpirovať na výkonné funkcie, ale zároveň nebudú len poslancami. A zlepšia krajinu tak, ako nikto pred nimi. Očakávania sú veľké
Som rád, že nemám lepru. Toľko podpory som skutočne nečakal. A rozumiem aj pochybnostiam, ktoré sa objavujú. Ale rozhodol som sa, že nebudem už viac lamentovať vedľa koňa, ale vyberiem sa s ním na cestu. Čakali sme už dosť.
Budem rád, ak moju prácu budete sledovať aj TU.
