Rozhovor o pandémii, jej dopadoch na české vzdelávanie a aj o tom, prečo školy nechceli rodičov na online výučbe. Rozhovor vznikol počas workshopu pre slovenských učiteľov na Zaježovej.
Čo odhalila pandémia o stave českého vzdelávania?
Nebola to žiadna sláva pred pandémiou, nie je to žiadna sláva ani počas pandémie. Tí, ktorí sú v triede bezradní, boli bezradní aj za počítačom. To znamená, že ak je české školstvo na tom mizerne, tak aj tá dištančná výučba bola väčšinou slabá.
Ako prebiehala bežná dištančná hodina počas pandémie?
V dištančnom vzdelávaní v podstate učitelia zase veľmi často išli len frontálne. Dokonca na tých najviac „študijných“ školách, akými sú gymnáziá, to bolo často najhoršie. Učiteľ zapol prezentáciu, prepínal obrázky a do toho komentoval, čo na tých obrázkoch je. Žiaci často ani nevideli jeho tvár. Skončila prezentácia a hotovo.
Videl som, ako prebieha vyučovanie mojej dcéry na viacročnom gymnáziu. Ležala na posteli a pozerala film. Vyučovanie bežalo, ale to ju vôbec nezaujímalo. Raz za deň, viackrát to nebolo, k nej priletela otázka od učiteľky. Vtedy jej spolužiaci, ktorí to sledovali, jednoducho poslali SMS, že učiteľka niečo chce.
Prečo mala tvoja dcéra takýto prístup k online výučbe?
Žiaci sa vypínali, pretože absentovalo to, čo by vo vyučovaní malo byť podstatné – interaktivita a zapojenie žiaka do riešenia úloh. Ja som to mal perfektne pred očami, keď som videl tú najhoršiu výučbu na spomínanom gymnáziu. A zároveň veľmi kvalitnú dištančnú výučbu v prípade môjho syna. Ten chodí do alternatívnejšej školy. Mali tam zaujímavé projekty a boli tam aj veľmi pestré domáce úlohy.
Ľahko sa povie, že treba robiť dištančnú výučbu interaktívne. Ale takýto spôsob vzdelávania je nesmierne náročný ako pre učiteľa, tak pre žiaka. Ako by to reálne podľa teba malo vyzerať?
Snažme sa žiakov v prvom rade dostať od počítačov. To je moja prvá rada. Napríklad zlá výučba zemepisu by bola, keby som premietal nejaké idiotské prezentácie a do toho by som rozprával o Holandsku alebo Keni.
Ja som vymyslel pre zemepis napríklad takúto úlohu: každý žiak si vyberie nejakú svoju postavu cestovateľa. Môže to byť on sám, môže to byť nejaký superhrdina, môže to byť trebárs Indiana Jones. Žiak má každý týždeň iba jednu úlohu. A má poslať do zdieľaného dokumentu celej triede pohľadnicu z krajiny, v ktorej sa práve cestovateľ ocitol. Na jednej strane tej pohľadnice bude obrázok, ktorý bude typický pre danú krajinu. Či už je to nejaké zviera alebo pokrm, či Eiffelovka, to je jedno. A na druhej strane bude fiktívna príhoda, ktorá sa ti mohla v tej krajine stať a ktorá nejako vyjadruje, čo si sa o tej krajine dozvedel.
Boli žiaci, ktorí naozaj poctivo cestovali a postupne si spravili cestu okolo sveta. Boli tiež žiaci, ktorí mali teleport, skákali, takže vznikala perfektná mapka toho, ako cestuje celá trieda. Pričom tie zdieľané dokumenty umožňujú nielen zdieľanie spolužiakom, ktorí boli zvedaví na to, čo kto vymyslel. Zvlášť niektorí cestovatelia boli obľúbení pri čítaní príhod, iní zas veľmi pekne maľovali. Ale bola tam aj možnosť dávať si vzájomné hodnotenie formou nejakých ocenení.
Tvrdíš, že pandémia odhalila to, že väčšina výučby prebiehala frontálne aj pred pandémiou, aj počas nej. Čo pozitívne nás ale pandémia naučila?
Rozhodne prácu s technikou. Učitelia teraz poznajú také prostriedky, ktoré predtým nepoznali. Typickým príkladom je Kahoot. Ten je už dnes veľmi známy a využíva sa s úspechom ako motivačný prostriedok, ktorý majú žiaci radi.
Rovnako aj žiaci sa naučili nové spôsoby online práce a využívanie edukačných programov. Možno u dobrých učiteľov aj dobre pracovať s rôznymi zdrojmi.
A rodičia sa teraz určite lepšie „pozerajú učiteľom pod ruku“. Odrazu sa im ukázala stupidita niektorých úloh alebo ich užitočnosť, pretože dieťa im pracovalo pred očami. Väčšinou to rodičia nesledujú. Prídu za dieťaťom a spýtajú sa, či má hotové úlohy. Teraz však videli, ako sa nad nimi dieťa trápi alebo ako tie úlohy dieťa bavia. Niektorí rodičia už viac oceňujú prácu učiteľov a niektorí zase stratili ilúzie.
Počas pandémie rodičia upozorňovali na negatívne príklady pri dištančnej výučbe. Ako si deti napríklad písali celé hodiny telesnej výchovy poznámky o pohybe. Alebo skúšanie žiakov prebiehalo tak, že si museli previazať šatkou oči, aby nemohli pozerať do monitoru...
To je úplný extrém. Je to úplne bizarné!
Zažil si niečo takéto aj v Čechách?
Áno, tých bizarných situácií boli kvantá. Ale mňa ani tak nedesia extrémy. Mňa desí skôr to, keď je niečo všeobecne zaužívaná prax. A jednou z najhorších vecí bolo dávať online testy na nejaký čas. Žiak mal na vypracovanie desiatich otázok desať minút. Ale keď má na jednu otázku jednu minútu, čo vlastne dostaneme za odpoveď? Buď to, čo sa mechanicky „nabifľoval“ alebo niečo, čo tam v v panike napíše. Ale nedostaneme od neho nejakú rozumnú odpoveď, nad ktorou by žiak premýšľal alebo ju riešil po svojom. Tak prečo to tí učitelia robia? Aký to má zmysel chcieť niečo za minútu? A tie otázky boli často ako porovnaj literatúru Nerudu a Vrchlického. Minúta. Hej, porovnaj toto tu. Alebo: napíš nejaké spojenie hudobného a literárneho umeleckého diela z 18. storočia. Minúta.
