Začala som odmietať medikamenty na migrénu, keďže som chcela otehotnieť ich účinok na plod nebol nijako testovaný. Prvé stretnutie u psychiatra mi otvorilo oči dokorán. Zrazu som si uvedomila, že nespávam dobre, že bývam často unavená aj po minimálne namáhavej činnosti, že tie moje bolesti na hrudi niečo znamenajú. Lekárka mi odôvodnila pohľad psychiatra na zdravotný stav pacienta v komplexnom pohľade a tunelový pohľad špecialistu na ten svoj obor. A prvá dala do súvisu zdanlivo oddelené zdravotné problémy – neurologický a gynekologický.
A tak som po mesiacoch pravidelného plakania nad pravidelnou menštruáciou alebo negatívnych babytestoch okúsila svoje prvé antidepresívum. Naštartovala som svet v novom rozmere. V kľudnom rozmere... Samozrejme, účinok sa prejavoval postupne. S odstupom času som bola pokojná, menej som sa rozčuľovala, problémy sa zdali menšími a ja som sa cítili lepšie. Svet bol ružovejší... A vyzerala som lepšie – fyzicky. Zmizli kruhy pod očami, vpadnuté líca, nezdravá farba pleti. Cítila som sa skvele, usmievala som sa. Pre všetkých som bola „Sandra – slniečko“. Slniečko, ktoré radi ráno stretávali, pretože mali krajší deň, keď ju videli usmiatu a veselú. A jej úsmev bol nákazlivý. Pochopiteľne som sa o toto tajomstvo nedelila. S dôvodom premeny som oboznámila len blízke priateľky, ktoré tento prerod nechápali. Hľadali dôvody, špekulovali... Dôvod bol prozaický... Antidepresíva... Neskôr som sa začala postupne otvárať ľuďom vo svojom okolí, snažila som sa im ukázať cestu. Kolegyni, ktorej zomrel snúbenec a nevedela si rady, kamarátkam, rodinným príslušníkom... Veď to nie je hanba a je to pomoc. Problémy sa zvládajú ľahšie. Zhruba po roku a pol som sa s lekárkou dohodla, že antidepresíva postupne vysadím. Žila som tak ako v mesiacoch predtým... Až do toho momentu, kedy sa mi rozpadlo manželstvo a jeden z mojich prvých telefonátov smeroval do psychiatrickej ambulancie. Posedenie dopadlo trojtýždňovou práceneschopnosťou a opätovným nasadením antidepresív a k tomu tabletkami na spanie.
Antidepresíva nevyriešili moje problémy. Musela som im čeliť sama. Len tie pocity boli tlmené. Na problémy som sa pozerala s určitým nadhľadom. Bola som smutná, nevedela, kam smerovať a mala som silnú potrebu utiecť. Sadnúť do auta a ísť preč. To je jedno kam. V dnešných dňoch je to opäť rok, čo mi antidepresíva pomáhajú... Ale včera som ich prekliala... Cítila som silnú potrebu plakať, ale nemohla som... Ústa sa mi skrivili, mozog plakal, ale nemala som sĺz... Ani jedna slza, ktorá mi zvykla prinášať uvoľnenie... Vtedy som tento všeliek prekliala...
S antidepresívami je život prežiteľnejší, ale sĺz, ktoré mi prinášali vykúpenie a pocit, že som človek a žena, alebo prišli s náhlim návalom šťastia, sa vzdať nechcem... Zároveň mám obavu, čo sa stane, ak lieky vysadím? Vyberiem si všetku utlmenú bolesť aj s úrokmi? Alebo to bude tak, akoby s nič nestalo?
Zbieram v sebe silu bojovať. Mám iskru, zápal a chuť bojovať... Nevzdávam sa...
