Sedemdesiatdva krížikov na hrudi a oči belasé ako nebo v najjasnejšej chvíli. Kedysi moja mama vravievala, že keď má takéto oči, bude chorý. A mala pravdu. Svojho otca a teda môjho dedka pozná ako vlastnú dlaň. Dnes mal oči belasé a má ich také už zopár dní. Nebudem rozoberať jeho chorobopis, avšak mám pocit, že ak na svete existuje milión chorôb, na neho si zasadlo tak 90%.
Ako som tak dnes sedela vedľa neho v záhrade, videla som ako z jeho duše vyprchá čosi, čo je pre život asi veľmi dôležité, pretože každý jeden výdych, ktorým toto dôležité fluidum strácal, sprevádzal ston. Tichý, priam nepatrný, avšak ja som ho počula. Slnko zapadalo a on sa snažil zachytiť všetky lúče. Takmer presvetlovali jeho tenučkú kožu na líci, ale jeho ruky spokojne spočívali v lone. Celý zbabušený do deky, hoci teplomer vonku ukazoval okolo 19°C, díval sa na svoju záhradu a tíško trpel, že nemôže prejsť na jej druhý koniec a pokochať sa pohľadom na svoju celoživotnú lásku.
Možno to znie trochu pesimisticky a alibisticky, ale ľutujem každý jeden moment, ktorý som mohla stráviť s človekom, ktorý mi dal tak veľa a ja som to neurobila. Dnešok pre mňa znamenal večnosť. Čas sa zastavil a nechcel sa vrátiť späť, hoci som ho úpenlivo prosila. Tá cigareta a pohár vínka, ktorý sme si spolu dopriali v absolútnom tichu mi spôsobovali nevýslovnú bolesť a pocit, že prichádzam o človeka, o chvíle porozumenia, o podporu a lásku v podobe dobrosrdečného karhania, bol neznesiteľný.
Jemný bozk na líce pri rozlúčke mi vtlačil do oka tú slzu. A celú cestu domov mi v ušiach hrala mp3-ka a Fergie vrieskala Big Girls Don´t Cry. Ona však asi netušila, že ja som kráčala ako v tranze a pred očami sa mi premietalo čosi, čo formovaĺo celý môj doterajší život- vzácne chvíle strávené s dedkom.