Ty ako dokonalý realista a ja čosi, čo ťa brzdí v tvojich plánoch. Ty ako niekto, kto údajne pochopil o čo tu kráča a ja naivný rojko, ktorý zabudol, že budík zvonil už pred pár dňami.
Skutočnosť a sen...
Päťročné plány a ambície...
Vidina a pocit...
jednoducho ty a ja v každej premennej.
Spomínam si ešte na časy nie tak dávno minulé, keď si si ma posadil pred seba a z rukáva si vysypal " svoje pravidlá". Priznám sa, nevedela som či sa smiať, či skôr plakať. Pekný začiatok vzťahu:)
Dnes však po nejakej tej spoločnej zime rozmýšľam, že by slzy v tom okamihu neboli na škodu. Aspoň by ich v budúcnosti nebolo toľko. No boli to moje slzy pre teba. So všetkou vážnosťou a úfnosťou v niečo viac.
Vravíš že som asi povyrástla, no netušíš, že ty si toho dôvodom. V celej svojej pýche mi dávaš najavo, ako sa rásť má. No ja to už v kútiku duše tuším. Len sa neviem rozhodnúť, či vľavo alebo vpravo.
Možno to vyznie tak, že k tebe vzhliadam ako k modle. Klamlivý dojem. Si človek, rovnako ako i ja. No s tým rozdielom, že stojíš po mojom boku a dávaš pozor, aby som sa nepošmykla na ľade, i keď je leto. Vypytuješ sa ma hlúpe otázky, ktorých význam chápeš len ty. Bojíš sa, že nám utečie znko z budúcnosti a zabúdaš budovať dnes.
Sú to chyby?
Len tvoje vlastnosti.
Pretože ty aj miluješ a ja viem, že miluješ mňa.
Mám ešte more sĺz a moje nervy sú zo železa... Potrebujem tvoju pevnú ruku a výstražný pohľad. Nech je to už s nami dvoma akokoľvek, viem, že sa chcem zobúdzať každé ráno v tvojom náručí a večer ti jemne pohladiť vlásky s pocitom, že na chvíľu prevezmem stráž a ty sa ako malý chlapček schúliš v mojom náručí.
Chcem aby si vedel, že som tvoja. Že i keď nás už život dosť potrápil, pretrpeli sme to spolu. A ty sám vravíš: " Neboj sa láska aj na nás sa raz usmeje šťastie."
Už sa usmialo. Pred dvoma rokmi, keď si si ma posadil k stolu a ja som sa smiala.
