Sedíš v tichosti vo svojom kresle a pozoruješ dianie okolo seba. Tvrdíš, že nevidíš a máš to i potvrdené lekárom. No mňa neoklameš. Tvoj zrak je dokonalý a dokonca ešte čímsi zvláštny. Ty totiž nehľadíš očami, ale priamo srdcom. Tak veľkým a všednými útrapami života skúšaným srdcom.
Potichu prechádzam vôkol teba. Počas mesiacov, počas rokov. A ty len tíško sedíš a múdrym úsmevom mi hladíš dušu. Vravíš, že si iba obyčajná sedliačka, akási rekvizita z minulého storočia. Avšak spôsob, akým riešiš problémy, ti môže závidieť akýkoľvek učenec. Vravia, že veľmi kričíš, no nechápu, že spievaš šepotom a každé jedno tvoje slovo nachádza nôtu.
Jedného dňa pochopím zmysel života a vždy prítomný fliačik bolesti v tvojich nebovomodrých očiach.
Prestáva pršať a ľudia vôkol mňa sa dívajú na moje oči. Ten dážď mi spálil zreničky a zanechal kráter v mojom srdci. Slanosť a trpkosť tohto okamihu mi pripomína, že už nikdy na mňa nepozrieš múdrym pohľadom a nebudeš mi rozprávať malicherné spomienky, ktorých význam sme poznali len ty a ja. Detailný rozprávač, ktorý kričal a pozorný poslucháč, ktorý počúval zvučné piesne.
Dnes zomrel krásny človek.
Dnes zaplakalo nebo a rúškom smútku zahalilo môj žiaľ.
