Anička dupkala nožičkami a kričala: "Ja chcem cukríky!". Štefan jej povedal: "Prejdeme cez cestu a pôjdeme do potravín. Musíme len chvíľku počkať, akurát ide veľa áut". Anička prestala dupotať, vytrhla si rúčku so Štefanovej ruky a utekala smerom k potravinám a vytúženým cukríkom. Mihlo sa auto a ozval sa strašný náraz.
Štefan skamenel a realita okolo neho ako keby zmizla. Ocitol sa v neskutočnom sne, z ktorého sa chcel zúfalo prebrať. O pár metrov ďalej stálo auto a žena v aute bola v šoku a opakovala si potichu: "Nie, to sa nestalo, to je len zlý sen. Nie, to sa nestalo. Nie, to sa nestalo...". Štefan sa pohol. Zbadal na ceste ležať Aničkinu čiapku a pohol sa k nej. Pomaly k nej prišiel. Zodvihol ju zo zeme. Okolo prechádzali autá a trúbili. Štefan sa nemohol pozrieť doprava, pretože potom by sa ten zlý sen stal skutočnosťou.
Keď sa o niekoľko dní prebral do reality, zistil, že sedí doma a v spálni plače žena. A vtedy sa mu v mysli vynorila otázka: "Ó Bože, prečo ?"
Tento krátky príbeh sa naozaj stal. Moja kolegyňa v práci mi rozprávala, ako videla otecka, ktorému sa vytrhlo dieťa a vbehlo pod auto. Otecko potom v šoku zobral čiapku z cesty, ale na dievčatko sa ani nepozrel. Ja som tomuto príbehu dal určitý psychologicko-náboženský rozmer. Neurobil som to preto, aby som vás rozosmutnil. Chcel som len na tomto príbehu ukázať, kedy sa veriaci ľudia začnú pýtať, prečo nekonečne dobrý a milujúci Boh dopustí také strašné veci.
Teológovia a filozofi túto otázku učene nazvali, zatriedili a vymysleli veľa sofistikovaných argumentov. Ja som to čítal, ale pravdupovediac, nič mi to nedalo. A Štefanovi by to celkom určite nepomohlo.
Mám na túto otázku svoju vlastnú odpoveď, ale aby ste ju pochopili, musíte si prečítať ďalší príbeh. Nebojte sa , nie je až taký smutný ako ten prvý.
Keď bol Miško malý chlapec, ich rodina mala autonehodu. Pri nej mu zomreli obaja rodičia a Miško ostal na vozíčku. Starala sa o neho jeho teta. Miško mal kamarátov, s ktorými chodil von. Často sa smutne pozeral na kamarátov, ako hrajú futbal a smejúc sa naháňajú. Keď bolo doma, rád si čítal bibliu. Páčila sa mu hlavne tá časť o Adamovi a Eve v raji. Nechápal, načo im bolo to jablko poznania, keď im bolo tak dobre. Prečo by mali trpieť, keď mohli ostať v raji ?
Miško si povedal, že napíše vlastný príbeh, vlastne napíše celý román ! A začal písať svoj román, v ktorom by nikto netrpel a mali by sa dobre. Ani si neuvedomil, že sa práve stával malým bohom - stvoriteľom vlastného súkromného vesmíru. Všetci spisovatelia sú rovnakými malými bohmi a tvoria vlastné vesmíry. Každý iný a každý svoj. Miško písal o Adamovi a Eve v raji.
Adam a Eva žili na krásnom ostrove. Každý ráno ich vítalo slnko na pláži plnej jemného piesku. Stromy boli obťažkané farebnými plodmi, stačilo sa načiahnuť. Adam a Eva si užívali plodov, prechádzali sa, kúpali sa a milovali sa. V noci sladko spali a snívalo sa im o tom ako sa prechádzajú, kúpu a milujú sa.
Prišiel nový deň. Slnko ich uvítalo na pláži plnej jemného piesku. Stromy boli obťažkané farebnými plodmi, stačilo sa načiahnuť. Adam a Eva si užívali plodov, prechádzali sa, kúpali a milovali sa. V noci sladko spali a snívalo sa im o tom ako sa prechádzajú, kúpu a milujú sa.
Prišiel nový deň. Slnko ich uvítalo na pláži plnej jemného piesku. Stromy boli obťažkané farebnými plodmi, stačilo sa načiahnuť. Adam a Eva si užívali plodov, prechádzali sa, kúpali a milovali sa. V noci sladko spali a snívalo sa im o tom ako sa prechádzajú, kúpu a milujú sa.
Prišiel nový deň. Slnko ich uvítalo na pláži plnej jemného piesku. Stromy boli obťažkané farebnými plodmi, stačilo sa načiahnuť. Adam a Eva si užívali plodov, prechádzali sa, kúpali a milovali sa. V noci sladko spali a snívalo sa im o tom ako sa prechádzajú, kúpu a milujú sa.
Prišiel nový deň. Slnko ich uvítalo na pláži plnej jemného piesku. Stromy boli obťažkané farebnými plodmi, stačilo sa načiahnuť. Adam a Eva si užívali plodov, prechádzali sa, kúpali a milovali sa. V noci sladko spali a snívalo sa im o tom ako sa prechádzajú, kúpu a milujú sa.
...
Život v raji sa Miškovi tak páčil, že na tetinom počítači ho napísal na tisíc strán. Keby ten román niekto vydal, bola by to poriadna buchla. Miško zavolal tetu a ukázal jej svoj román. Teta čítala, čítala a čítala. Potom preskočila na koniec, ale ten bol rovnaký ako riadky pred tým. "Miško, vieš, ten román je pekný, ale asi by ti ho nikto nevydal a páčil by sa len pár ľuďom." . "Prečo ? Mne sa páči." "Vieš, ako by som ti to povedala, ten začiatok je pekný, ale celé je to veľmi nudné."
Náš svet je krásny aj krutý. Ale celkom určite nie je nudný.
