Písala som v ňom o tom, že deti by sa mali samé rozhodnúť, či chcú byť veriacimi alebo nie a o tom, že náboženstvo nemá čo hľadať v školách.
Isteže chápem, že veriaci rodič bude svoje dieťa vychovávať vo viere v boha, či už on sám prišiel k tejto viere výchovou od svojich rodičov alebo neskorším vlastným „poznaním“. Nemôžem to nikomu zakázať i keď sa mi to nepáči. Ja sama, ako ateistka ale nevychovávam svoje deti k ateizmu. Majú slobodnú voľbu. Každý rok sa ich spýtam, či chcú chodiť na náboženstvo alebo etiku a podľa toho ich na daný predmet prihlásim. Staršia dcéra začala chodiť občas s kamarátkou do kostola... nebránim jej v tom. Chcem aby sa dozvedela sama čo najviac o cirkvi a náboženstve... a nechávam jej voľnosť v rozhodnutí, či veriť v boha alebo neveriť.
Som za to aby sa deti, počas školskej dochádzky oboznámili s filozofiou i s náboženstvami. Nech získajú prehľad. Nech pozorujú, analyzujú a nech si utvoria svoj vlastný názor. Som za to, aby do škôl chodili na besedy náboženskí predstavitelia, aby deti s nimi mohli diskutovať, tak ako chodia do škôl policajti, spisovatelia, lekári... Podľa mňa – a to nechcem nikoho tým nabádať- nenúťme deti veriť v boha, keď viditeľne nesúhlasia, nechápu, nestrašme ich peklom ... Nechajme im voľnosť rozhodovania v otázke „viery“ ,aj keď si my sami myslíme, že „toto“ je pre nich najlepšie. Nechajme ich, nech dozrejú, dospejú a sami sa zodpovedne zaradia, kam chcú patriť.
Netlačme náboženstvo do škôl.
A nenúťme deti k náboženstvu.
Aj keď sa môj rozum často zastavuje nad tým, čomu všetkému sú ľudia schopní veriť, nikoho pre vieru neodsudzujem. Odsudzujem len cirkev ako takú , náboženstvo v školách a to že sú malé deti nútené svojimi rodičmi na tento predmet chodiť. Podľa slov, jedného z detí, navštevujúcich náboženstvo: Pán farár nás tam straší peklom a núti opakovať akési čudné riekanky. Hovorí o pánovi bohovi, ktorý nevedno kde býva ... ...A teta, čo robí boh, keď môj otecko bije mamu...? Prečo nám nepomôže, keď ho prosíme?
Láskavý a milosrdný pán boh hrá kocky.
Utrpenie dáva na piedestál.
Láka odmenou po smrti.
Učí s pokorou prijímať útlak, ticho trpieť, milovať svojho nepriateľa. Oddane sa „vložiť“ do rúk božích..... Velebiť ho a uznávať.
Nie, ďakujem, toto ja určite nebudem robiť.
Na záver chcem pridať myšlienku niekoho, kto je zakladateľom iného ako kresťanského náboženstva. Niekoho, koho všetky slová majú naozaj čo do seba... (na rozdiel od mnohých periel v Biblii.)
BUDDHA
Neverme v niečo len preto, že sme to počuli.
Neverme v niečo len preto, že sa o tom veľa hovorí .
Neverme v niečo len preto, že to je napísané v náboženských knihách. Neverme v niečo len preto, že je to od učiteľa a niekoho staršieho.
Neverme v tradície, pretože sa tradujú po mnoho generácií.
Ale skúmajme a rozoberajme.
Keď zistíme, že niečo súhlasí so zdravým rozumom, prispieva k dobrému a k prospechu jednotlivca i všetkých, potom to prijmime a žime podľa toho.
