Nadávam na mestskú dopravu. Nadávam, že musím mrznúť na zastávke, lebo autobus už päť minút mešká. Na šoférov pretekárov, ktorí občas zabúdajú, že nevezú kravy ani nesúťažia vo Formule 1. Na staré rozhegané kraksne, ktoré sa občas samovoľne vznietia alebo vás tak nadhodia, že si odhryznete koniec jazyka. V Taliansku ak máte šťastie, autobus mešká nejakých 15-20 minút, ak ste smoliar, nepríde vôbec. Dopravné spoločnosti sa veľmi nenamáhajú informovať cestujúcich o zmenách, preto sa stane, že sa po hodine a pol čakania dozviete, že: Vyzerá to tak, že tú linku zrušili. Ak si dáte tú námahu a idete to na vlastnú päsť zistiť, opakuje sa situácia z odseku č.1.
Nadávam na nemocnice, lebo sú preplnené, staré, chýba im potrebná výbava, smrdia a ak použijete nemocničné záchody je možné, že si domov odnesiete nejaký ten suvenír naviac vo forme ekzému. To som ešte nebola v typickom talianskom zdravotníckom zariadení. Mala som problém, ktorý paralen vyriešiť nedokázal, tak som počúvla radu známeho a vybrala som sa na pohotovosť. V čakárni je bez najmenšieho preháňania asi sto ľudí. Hore-dolu pobehujú sestričky a zdravotníci. Máte pocit, že ste u normálneho lekára. Nikto tu neumiera. Sestrička si vypýta zdravotnú kartičku a opýta sa, čo vás trápi. Potom dve sekundy porozmýšľa a šupne vás do jednej zo štyroch kategórii (červená sú najvážnejšie prípady, vlastne tí šťastlivci, čo sa privezú na sanitke, biela sú tie „najnepodstatnejšie“ prípady). Dá sa povedať, že je asi jedno, s akým problémom prídete, či už s rozťatou hlavou alebo zlomeným nechtom, sestrička, naslovovzatá odborníčka, usúdi, že neumierate a zaškrtne vám bielu kolonku. Keď sa po štyroch hodinách dostanete na rad (ak nie je váš deň, pokojne si tam posedíte aj desať hodín – Taliani to evidentne pochopili a preto môžete vidieť rodinku, čo si robí v čakárni piknik alebo v rádiu počúva prenos futbalového zápasu; za ten čas sa dozviete kopu zaujímavých vecí, napríklad pán vedľa vám do detailov opíše svoje análne krvácanie), vojdete do ordinácie, ktorá je rozdelená na dve časti, neustále okolo vás prechádzajú ľudia bez ohľadu na to, či vás doktor vyšetruje a práve v momente, keď vám sestrička pichá injekciu do zadku, sa odkiaľsi vynoria všetci chlapi v službe a s čisto profesionálnym záujmom sa prizerajú. Celá procedúra trvá asi minútu tridsať a keď je po všetkom, doktor vám vlepí do ruky faktúru na dvadsať eur a môžete ísť veselo domov. Sestrička vám na záver vyplní tlačivo (chvíľočku trvá, kým pochopí rozdiel medzi trvalým a prechodným bydliskom, samozrejme si zavolá na odbornú konzultáciu ďalšie tri kolegyne) a hneď, ako jej ho odovzdáte, prestávate pre ňu existovať. Doma si podrobnejšie zistíte, čo vám to len ujo doktor predpísal, keďže nebol práve jeden z tých najzhovorčivejších. Dočítate sa, že si máte kúpiť balíček injekcií, ktoré môže pichať len niekto, čo to študoval a má na to papier. Nemocnica je asi desať kilometrov vzdialená a dostať sa tam autobusom je už vyšší level. Ako teda vyriešiť túto situáciu? Nuž...nijako.
Nadávam na školu. Dlhý príbeh. Necháme na „příště“J
