Časy sa menia, ľudia sú citovo odolnejší voči nešťastiu iných (bude to asi tým, že ho sami majú viac než dosť) a prejavujú menej súcitu ako kedysi. Chudobnejší teda posunuli latku vyššie. Už len málokedy vidíte bezdomovca, ktorý pokojne vegetuje na chodníku a pred sebou má čiapku na medenáky. Zrazu má každý z nich poruke nejaké vyhladované dieťa či vyziabnutého a špinavého psíka, alebo vystavuje na "obdiv" svoje telesné deformácie (dlho som rozmýšľala, či to napíšem, ale povedala som si, že po tomto článku budem tak či tak za bezcitnú beštiu, aj keď si vlastne len vylievam srdce). Týmto ľuďom nielenže nikdy nedám ani cent, neodvážim sa im ani pozrieť do očí. Poznám tú nemú výčitku, ktorá napriek tomu reže ušné bubienky: Pozri sa na mňa, ja nič nemám a ty máš viac, ako si zaslúžiš. Pusti nejaké drobáky a sprav dobrú vec."
Prvý raz, keď som v živote chcela spraviť dobrú vec, bolo v mojom malebnom rodnom mestečku mnoho rokov dozadu. Zastavila ma mladá Rómka ovešaná otrhanými deťmi od 0 - 10 rokov a spustila: "Padi, boje deti sú hladné, debáte dejaké peďáze da chleba?" (Dúfam, že vám preklad netreba. Pomáha, ak si to prečítate nahlas.) Ochotne som vytasila z tašky môj gigantický desiatový chlieb a ponúkla ho Rómke. Tá sa skutočne rozčúlila: "Ja desťem chleba, ja sťem peďáze!" Schmatla detváky a pokračovala v hľadaní nejakého dobráka, čo by bol ochotný pustiť žilou. Podobných situácií som zažila už niekoľko. Dáte bezdomovcovi drobné a nielenže sa nepoďakuje, ale sa ešte k tomu rozčúli, že ako málo mu dávate. (Počas písania tohto článku mi neustále behá po rozume topoľčianska celebrita Ruža, ktorú si taxikári natáčali na telefón a videá potom šupli na youtube, a tak si celý národ mohol vypočuť jej známe slová: "Jožko, daj mi ešte 50 centov, nech mám aspoň euro." Samozrejme, padli tam aj iné perly ducha, ale tie sem nepatria.) Po týchto skúsenostiach obdarujem drobnými akurát tak pouličných hudobníkov, ktorí potešia moje srdiečko melancholickou husľovou odrhovačkou.
No a čo sa mi stalo naposledy? Áno, k tomu sa vlastne cez rôzne bla bla bla snažím dostať. Určite ste zažili hluchonemých ľudí, ktorí chodia po baroch a reštauráciách a pokúšajú sa vám predať kľúčenky alebo drobné plyšové zvieratká. A príbehy, keď ľudia na nich zakričali a oni sa otočili, sú tiež pravdivé. Ale stavím sa, že bitku ste od nich ešte nedostali. Sedím si na gaučíku v nemenovanom kníhkupectve skoro ráno a listujem si v knižke, keď moju idylku naruší kľúčenka, ktorá pristane rovno na otvorenej strane. Zdvihnem hlavu a vedľa mňa stojí usmievajúca sa teta. Úsmev opätujem a podávam jej kľúčenku so slovami: "Nie, ďakujem." Ani si nestihnem uvedomiť zmenu v jej tvári, len počujem, ako zahučí a strelí mi päsťou do ramena. Akože wtf? To už kde sme? A to som vám ešte nevyrozprávala príbeh, ako ma prekliala babička, od ktorej som si nechcela kúpiť štrikované bábätkovské papučky a podbradník. A čo som tým vlastne chcela povedať? Je doba, kedy každý ráta peniaze na haliere a už si okrem opasku musíme uťahovať aj gumu na spoďároch. Nie je správne, že vám niekto dáva pocítiť, že ste lakomá špina, ak mu nechcete dať "peďáze" alebo si odmietate kúpiť absurdné výrobky, s ktorými si ozaj môžete akurát tak...Toľko na tému ja a (???) charita.
