Moja cesta okolo sveta zahŕňa aj 2 mesiace v juhovýchodnej Ázii a odtiaľ je aj tento príbeh. Z Bali sme sa vydali na ostrov Gili Trawangan, ktorý leží hneď vedľa. Ide sa tam buď rýchlou loďou priamo čo je drahšie, alebo veľkou verejnou loďou oveľa dlhšie. Oveľa. S tým, že prestup je na vedľajšom ostrove Lombok a odtiaľ už priamo 30. min na Gili. My sme si vybrali tú lacnejšiu cestu, zložitejšiu, a nakoniec paradoxne o dosť drahšiu.
Na lodi sme boli asi 5 hodín, bolo to nekonečné, bolo teplo, deti okolo plakali a zrazu sa nám prihovoril Čech. Veľmi príjemný a milý, dali sme sa do reči, hneď sme si sadli, a tak sme spolu prekecali celý čas. Po chvíli samozrejme vytiahol z vaku domácu a už bolo veselšie. On zostával na Lomboku a tak sme sa rozhodli, že tam prespíme aby sme sa mohli ísť spolu večer niekam zabaviť. Ak čakáte že nás okradol alebo niečo podobné, nie, nestalo sa. Bol skutočne veľmi milý a bolo to príjemné stretnutie. Vec sa mala tak, že on cestoval na motorke, my sme tú našu už vrátili, a tak sme len potrebovali vymyslieť, kam teda ideme a ako sa tam dostaneme. Po príjazde do prístavu sme tam museli na lodi čakať ešte vyše hodiny, proste nás nepustili von. Keď sme vyšli, rozhodli sme sa, že ideme na pláž, my si chytíme taxi a on ide za nami na motorke. Po chvíli jazdy ale taxikár išiel nejak zvláštne, my sme to pozerali na mobile na GPS. Chcel nám cestu trochu predĺžiť, začali sme sa ho vypytovať čo robí, vymýšľal si úplne iné ceny samozrejme a tak sme vystúpili. Ja som si medzitým šla kúpiť sprite a na tejto fľaške je rovno na obale napísané, koľko stojí. Na Bali som si ju kupovala práve preto, aby som sa nemusela doťahovať o cenu. Tu na Lomboku si ale odomňa pýtal vyššiu cenu. Hovorím mu, nie tu je cena aha, on že nie, to je len sticker - nálepka. Nemala som rozmenené a tak som bojovala o svoj výdavok, ktorý on držal v ruke. Bola som neoblomná, naštartovaná ešte z toho taxikára, zo všetkých ľudí ktorí na nás vyskakovali už v prístave a všetko možné drzo strkali do tváre a skákali do reči. Nakoniec som boj vyhrala a vrátil mi moje peniaze. Napokon sme to vymysleli tak, že pláž vlastne už neni tak ďaleko a ideme všetci traja na motorku naraz. Ledva sme sa zmestili, ja som bola scucnutá v strede so spritom v ruke. Všetci okolo sa na nás smiali a ukazovali si. Po niekoľkých minútach sa za nami objavil policajt na motorke, za ním ďalší a ďalší. Dokopy asi 7 akoby sme boli vrahovia a brali nás nabok. Moc nehovorili po anglicky, len mi ukázali aby som si sadla za neho na jeho motorku, Dan na ďalšiu a náš nový spolucestujúci za nami nasledovať. Netušili sme, čo sa bude diať, či nás berú niekde na osamelé miesto kde nás okradnú a zabijú ako v Mexiku, alebo nás dajú do väzenia? Urobili sme snáď niečo? A čo? Na Bali vás zastrelia za trávu, možno aj tu sú nejaké crazy zákony. Doviezli nás na policajnú stanicu, veeeeeľmi malinkú ošarpanú miestnosť s ružovou opadanou omietkou a starým počítačom. Tam bol šéf, ktorý hovoril po anglicky a tvrdil, že na ostrove je zakázané jazdiť traja na motorke. Na Bali som to videla denne, kľudne štvorčlenná rodina sedela na mopede, Lombok je ale moslimská krajina s rozdielnymi zákonmi. To nám nedošlo. Bolo mi strašne ľúto nášho nového chalana, bola to jeho motorka, on šoféroval a teda sa k nemu správali ako ku zodpovednému. Musel už x-krát oľutovať, že sa nám prihovoril. :D Navyše na lodi trochu pil, takže ak by mu dali fúkať, nebola by to sranda. Šéf sa najprv tváril dôležito, ale po pár minútach sa začal smiať a s ním aj ostatní. Že sme blbci. Radek zaplatil len malú pokutu. Fakt sme sa báli, že nám navalia neskutočnú sumu, ale bolo to paradoxne toľko isto ako chcel náš chamtivý taxikár. Radkovi sme peniaze vrátili, pretože to nebola jeho chyba. Z policanej stanice sme šli chvíľu pešo, Radek šiel zatiaľ skontrolovať, ako ďaleko je tá pláž. Asi po pol hodine sme zistili, že ideme opačným smerom a Radka nikde. Tak zase naspäť, po chvíli sme ho stretli a rozhodli sa hľadať nocľah, lebo sa už pomaly aj stmievalo. Išli okolo tie malé drevené vozíky ťahané koňom, Dan usúdil, že to bude dobré vyskúšať. Ja som nechcela, lebo nemám rada keď sa takto zneužívajú zvieratá. Neviem ako ale prekecal ma, dohodli sme cenu a šli. Boli tam dvaja asi 14. roční chlapci. Radek šiel pred nami a hľadal ubytko. Ten kôň šiel neskutočne pomaly a všetci nás obiehali. Aj ostatné vozy ťahané koňmi. Mali sme proste šťastný deň. Tak sme zosadli, veď to môžme ísť rovno aj pešo. Chalani zase začali bojovať o vyššiu cenu, hádali sa s nami fakt vytrvalo. Už toho bolo moc, ani neviem koľko sme im nakoniec dali, ale určite viac, len aby nás už nechali na pokoj. Nakoniec nás Radek po jednom zakaždým doviezol k nejakému motelu až kým sme nenašli vhodný, medzitým začalo aj pršať. Boli sme hladní, vyčerpaní a potrebovali sme to zapiť. Pivo nám samozrejme na recepcii ponúkli len zdražené, na pláž sme sa dostali až po tme, ale konečne sme tu sedeli, pozerali na oblohu a rekapitulovali tento chaotický deň. A zhodli sme sa konečne v jednom. Zhodli v tom, že taký deň ani jeden z nás už teda dávno nezažil...
Na druhý deň sme sa potrebovali z motela dostať do prístavu. O tom, že taxikárovi sme zase zaplatili dvojnásobok, nehovorím. A o tom, že lístky na loď na Gili boli drahšie ako uvedené na oficiálnych tabuliach, tiež pomlčím. A o tom, že jednej babe, keď z lode vychádzala a domorodec jej "pomohol" s malým ruksakom a nakoniec na ňu otrčil ruku a pýtal si za to peniaze, tiež mlčím. Len už poďme preč z Lomboku. Nakoniec to bolo celé drahšie akoby sme šli rovno z Bali rýchlou loďou a mali po problémoch. To by som ale nemala o čom písať a bola by som ochudobnená o túto lekciu.
