Mám dvadsať päť. Okrúhle číslo, celá štvrtina zo storočia. Ešte pár rokov dozadu by som to napísal inak. Niečo ako "25 a pol", čo je presnejšie i menej presné zároveň. S odstupom času to beriem ako detské, vhodné skôr pre mladšie ročníky. A vlastne to, že začínam hovoriť výrazy ako "mladšie ročníky", hovorí dobre o tom, že je niečo iné.
Mali ste sny? Vysnívali ste si, čím budete? Veta "čím budeš, až budeš veľký" zľudovela na plné obrátky, dostala sa do vtipov (napríklad ten s Jogobellou) a aj keď je to len pár rokov, už je to dávna minulosť. Nič to nepopíše lepšie ako ďalšia ľudová múdrosť, že čas plynie ako voda a všetko krásne akosi rýchlo ubehlo.
Kamarát, medzi rečou basák kapely Page Not Found, dostal dnes veľmi švihnutý "darček". Na sociálnu sieť som dal odkaz na dáku punkáčku vo veku 15 rokov a v plavkách, ktoré imitujú americkú zástavu. Očakával som odpoveď vo forme nejakých smajlov a narážku na Ameriku, ktorú tento chalan vôbec nemá v láske (a je o tom aj pesnička). Namiesto toho mi napísal, že by som jej mohol byť otcom. Úplne odveci. Zamyslel som sa nad tým, dal som dohromady matematiku (25-15=10, a to nerátam tehotenstvo) a prišiel som na to, že to možné síce (pravdepodobne) nie je ani teoreticky, ale za pár rokov bude.
Prestávam úplne rozumieť mladým (myslím teraz vek 10-18 rokov), nechápem niektoré tie ich hlášky, hudobné idoly a podobne. Normálne čakám, kým začnem trieskať hlášky ako "za naších čias to tak nebolo".
Na druhej strane sa na starnutie teším. A vlastne starnem aj celkom rád. Viac skúseností, väčší prehľad (a z toho často aj väčšie depky) a akási druhá šanca. Na "staré kolená" sa za deň naučím hrať pesničku na gitare, prvý krát v živote dokážem v športe to, čo som nikdy nedokázal. Naprávam chyby, ktoré som urobil v minulosti. Niektoré sa dajú, niektoré nie, no je to poučenie pre mňa i pre ostatných. Mám kontakty, vďaka ktorým som spoznal Rafting na rieke Belá či lukostrelbu (môj dávny sen). A zas je to niečo iné, mať v ruke luk vytvorený vlastnými rukami zo špagáta a vhodného konára, a profesionálnu "zbraň pre veľkých". V robení tých jednoduchých lukov som bol dobrý, v používaní skutočných som začiatočník. A ak sa budem o to zaujímať viac, budem v tom dobrý. Stačia skúsenosti, trocha logiky a pevná ruka.
Je to krásne, skúsiť veľa rôznych činností a z každej si niečo zobrať, použiť to netradične. so skúsenosťami sa lepšie hľadajú riešenia a niektorí ľudia, ktorých som spoznal "v mladosti", sú teraz veľmi dobrými priateľmi. Starnú spolu so mnou. Je krásne si s nimi zaspomínať či spolu riešiť problém, ktorý vznikol len včera či dokonca dnes.
Viem, že sú tu ľudia, ktorí majú oveľa viac ako 25. Aj viac ako 35, 45 a tak ďalej. Neviem, ako budem v tom čase vyzerať, ale rád by som ostal vždy dieťaťom aspoň tak, ako som teraz. Nikdy som nebral ľudí podľa veku, ale podľa toho, akí sú. Dobrým príkladom je kniha rozprávok, ktorú som napísal. Pomôžu mi tri ženy a keby som po skončení nevidel fotky, tak by som vôbec nepovedal, že má jedna ešte ďaleko od dospelosti a druhá má množstvo vrások na fotkách, kde ju vidno vždy s úsmevom.
Na záver malé zamyslenie: Nikdy v živote som sa nevyšplhal na lane či na tyči a nikdy som sa nedokázal dvíhať na hrazde. Beznádejný prípad, jednoducho slabý. Prešli roky a už to zrazu ide. Bude trvať, kým spravím niečo s telom, o ktoré som sa v mladosti nestaral, ale zlepšuje sa to. Prečo? Pretože som chcel, a keď niekto niečo naozaj chce, tak to pôjde. Čo na tom, že niekedy to nejde hneď? Ako prebiehalo starnutie u vás? Čo sa s pribúdajúcim vekom menilo k lepšiemu či k horšiemu?
