Pohreb zažije každý z nás mnohokrát, teda aspoň raz - svoj. Ten "svoj" pohreb však neslúži zosnulému, ale pozostalým. V náboženstvách sa to veľakrát vysvetľuje aj ako nutnosť pre zosnulého. Zosnulému je už jedno čo s ním bude. Jedno mu to nie je, keď je živý. Prečo vôbec načínam túto tému? Pretože si myslím, že pohreby v takom štýle ako sú v súčasnosti v kresťanskom svete realizované, sú nevyhovujúce. Konzum, neosobnosť, odpútanosť od prírody človeka sprevádzajú žiaľ ešte aj po smrti.
Teraz rozpitvám každý z týchto bodov. Dnešný svet je konzumný. Ľudia si kupujú veci, ktoré nepotrebujú, žijú v obrovských domoch a to isté sme pretavili aj do sveta zosnulých. Kupujeme im desiatky kytíc, ktoré skončia v koši, staviame im obrovské hrobky a hroby z betónu a kameňa, ktoré zaťažujú životné prostredie. Obliekame ich do umelých textílií a dávame do truhiel a narúšame prirodzený obeh živín v prírode.
Tu sa dostávame k odpútanosti od prírody, úplne sa stráca prepojenie človeka s prírodou počas pohrebov. Ľudí pochovávame do prostredia, ktoré má od prírody ďaleko, ale nemuselo by. Nebolo by lepšie, keby sme pochovávali na miesta, kde by to kvitlo, bzučalo a spievalo? Nebolo by príjemnejšie v takomto prostredí? Mohli by sme si vtedy naplno uvedomiť, že každý jeden atóm zosnulého sa stane niečím novým. Smrť by nám možno prestala až tak pripomínať koniec. Bol by to skôr nový začiatok. V podstate to tak je, len to nevnímame.
No a nakoniec by sme sme mohli prejsť k neosobnosti obradu. V kresťanskej tradícii pohreby vyzerajú tak, že veľkú časť obradu tvoria pasáže z Biblie a iné náboženské texty. Čas, kedy sa hovorí o danom zosnulom je krátka, ešte aj z nej je väčšina suchých faktov. Kde študoval, žil, pracoval a konkrétna spomienka skoro žiadna. Nebolo by lepšie, keby sme si zaspomínali na konkrétne udalosti z jeho/jej života? Mne osobne by sa lepšie rozlúčilo so zosnulým takto. V prírode, jednoducho a osobne k zosnulému. Zmena je možná len ju ľudia musia chcieť.
