V lete 2004 to bola moja najlepšia brigáda všetkých čias. Videla som pol Európy a ešte mi za to aj zaplatili, nehovoriac o jedle a bývaní a všetkých možných atrakciách, z ktorých som raz vynechala Eiffelovu vežu, lebo som súrne musela zháňať francúzsku SIM-kartu. Ale pekne poporiadku.
Šesť týždňov je dlhá doba a tak sa to celé pokúsim skrátiť. Ako by povedali "moje decká", to make long story short, čiže spraviť z dlhého príbehu krátky.
Takže k veci. Celé je to tak, že existuje istá americká organizácia People to People, ktorá už roky organizuje vybraným deťom cesty do Európy (západnej) a do Austrálie. Vo Viedni majú takú šialenú, mimochodom švajčiarsku, kanceláriu, ktorá im pre tieto deti organizuje takzvaných manažérov, alebo sprievodcov na ich potulkách po Európe. Stať sa takýmto manažérom chcelo najprv šťastnou náhodou objaviť na našej univerzitnej stránke inzerát a potom ešte nemálo úsilia trvajúceho niekoľko mesiacov a po úspešnom zvládnutí výberového konania ešte jeden celkom príjemný tréning v Taliansku. A potom to všetko mohlo začať. S tonami papierov, letákov, máp, pokynov a najdôležitejším plánom cesty som sa ocitla v Londýne. Len tak mimochodom, neletela som žiadnou nízkorozpočtovou spoločnosťou, ale s Austrian Airlines.
Do Londýna som priletela už o dva dni skôr ako bol plánovaný prílet "mojich detí". Spravili sme si s drahým výlet, môj kamarát Filip a jeho querida Sandra nás na dve noci prichýlili, dostala som tam strašnú srajdu, skoro ma zabilo auto a ešte všeličo iné, ale to teraz vynechám. Noc pred príletom detí som sa už mala ubytovať v hoteli kde budú bývať aj amíci. Bolo to na konci sveta, samé nič naokolo, len cesty a štadión (Greenwich). Môjho drahého sme prepašovali do mojej izby po tom, čo sa nám v šialenom lejaku podarilo dovaliť sa do hotela s mojím tristokilovým kufrom, ktorému sa utrhla rúčka na ťahanie. Docela zábava.
Okrem toho som mala nervy na prasknutie. Behala som po hoteli a zháňala posledné dôležité informácie, kým drahý vyrovnával telesnú teplotu v horúcej sprche. Okrem mňa boli v hoteli ešte dve ďalšie sprievodkyne, z toho jedna moja dobrá kamarátka, ktorá už ale mala náskok a na druhý deň ráno štartovali na európsky kontinent. Prý take it easy. To zvládneš, prídu, povieš im pár slov na úvod a fičíte podľa programu. Tak jo, nič ťažké, trénovali sme to. Trénovali? Lietali jak splašení po Florencii a Ríme. Bez hordy amerických detí.
Každopádne, program bol fixný, vopred zostavený, ja som ho nesmela meniť, naopak musela ho dodržiavať. Všetko nájsť a všade prísť na čas. Na stanicu v Londýne, na obed do reštaurácie uprostred Paríža, do alabastrovej fabriky na kopci v Toskánsku, do sklárne v jednej z uličiek Benátok či do hotela v Aténach. Všade na čas. Začať sa to malo včasným príchodom na letisko, kde som si svoju tlupu tínedžerov mala vyzdvihnúť. Prišlo ich už niekoľko. Do Európy. Tých amerických tlúp. V čase od júna do augusta ste hocikde v západnej Európe mohli natrafiť na Američanov s visačkami na krku, ruksakmi na chrbte, na ktorých huláka niektorí z rakúskych, respektíve slovenských (ja a Lujza) študentov.
Prísť na letisko Gatwick v nedeľu na pol ôsmu ráno z londýnskej štvrte Greenwich, je cesta neľahká. Možno by ste tomu neverili, ale v Londýne pred siedmou ráno v nedeľu, metro nefunguje. A tak som sa na Victoria station musela dostať ináč. Takže taxík. Dával si načas, asi tiež v nedeľu ráno jazdí len vo veľmi súrnych prípadoch. Ja som znela veľmi naliehavo. Už vtedy som meškala. Na stanici som naskočila do vlaku na Gatwick. Nepôjdem predsa tým drahým Expresom. Ten taxík bol drahý. Ono Londýn, je zasrane (prepáčte, ale v podstate je to príliš jemný výraz), proste zasrane drahý. Takže aký Expres, veď cestou z Gatwicku do Londýna, kam sme zhodou okolností prileteli aj my, nás obyčajný, lacnejší vlak priviezol rýchlo.
Uisťujem sa, že ten vlak, v ktorom sedím ide na Gatwick, je totiž podozrivo prázdny. Áno, na letisko ide a ide tam vyše hodiny. Stojí všade. Ale úplne všade.
"Expres ide pol hodinu, Méem, odchádza práve teraz, rozdiel môžete doplatiť aj vo vlaku, bežte!"
To, že vyše hodiny je neprípustný stav, mi asi vybehlo veľkými anglickými písmenami na čelo, keď ten sprievodca hneď odhadol vo co go. Rozbehla som sa ako Marion Jones. Opačným smerom. Potom ešte raz tým správnym a mávajúc rukami vydávajúc zo seba akýsi piskot som ešte zastavila výpravcu práve včas. Fučiac vyťahujem lístok a modlím sa, aby som mala dosť libier na doplatenie rozdielu. Sympatický černoch ma nechá vydýchnuť a nechce nič. Ani penny. Nevyhováram mu to. Je skoro tri štvrte na osem. Lietadlo prišlo, veštci z neho vystúpili, len moji Američania nie. 40 ľudí plus mínus sa nedá prehliadnuť. S visačkami, v kaki nohaviciach a modrých tričkách určite nie.
Už som sa sto krát vysmrkala, stokrát sa prešla hore dole, stokrát nacvičila uvítací úsmev, stokrát skontrolovala či stojím tam kde mám. A oni nikde. A potom sa valia. Škerím sa čoby reklama na zubnú pastu. Fakt sa nedali prehliadnuť.
"We have a problem!"
A do kelu, to v programe nemám. Tí Američania tento výlet pripravovali takmer rok, a zrazu na londýnskom letisku zistia, že majú študenta, ktorý má jamajský pas. Potrebuje víza. A nemá ich.
"Jana, what could we do? You have any idea?"
Ja? Ja?
Pustili ho naveľa naveľa do Anglicka. Do Francúzska sa nedostane. Ale musí. Tak čo včil?
p.s. Skrátiť sa to nejako nepodarilo. Bude seriál.
