Vravím šoférovi, mám tu chlapca, nemá víza, už v tomto momente je tu ilegálne. Volala som šéfovi anglického officu a ten mi, minúc pri tom moju 5 librovú telefónu kartu, nakoniec oznámil, aby sme to riskli, že tí colníci to tak vážne neberú a zložil. Šofér sa dobre pobavil a vysvetlil mi, mal s týmito americkými deckami roky praxe, že ak ideme do Paríža tým "popod more vlakom", že tam nás tak budú kontrolovať, že si to za uši nedám, ak mi toho krásneho černoška pošlú domov. Tak dobre, kde tu je francúzska ambasáda.
Šofér (mala som fakt šťastie) sa ujal mojich detí a odviezol ich na stanovené miesto, kde sa mali hrať akúsi hru spoznaj Londýn. Jedna učiteľka, Nina, ktorá ma upozornila že sa to číta najna, som mnou išla na tú ambasádu. Najna mala stotridsaťdva kíl, vyše 50 rokov, okuliare, šialený výraz v tvári, bola z Floridy a nevedela prežiť myšlienku, že ak na to príde, budem sa kúpať v plavkách – bikinách, a že moje tielko nemá hrubšie ramienka ako bolo predpísané, a síce minimálne na dva prsty(určite pri tom myslela na jej dva prsty, čo bolo takmer ako celá moja ruka).
Šofér, čistokrvný Brit aj s prízvukom, nás vyhodil uprostred rušného Londýna, kde som predtým nikdy nebola. Hŕŕ sa hľadať ambasádu. Po maratóne, ktorý nezvládala najmä Najna sme ju našli a dozvedeli sa, že si máme zavolať na akési číslo a dohodnúť si termín tak najskôr o štyri dni. O dva dni sme ale mali byť, dle plánu, dávno na Eiffelovej veži.
Zúfala, ale fakt zúfalá, som sa s tým najšarmantnejším úsmevom obrátila na chlapíka, ktorý prišiel otvoriť dvere pre húúúfy osôb hádam z celého sveta, ktorí si už asi pred štyrmi dňami a skôr dohodli termín. Otočila som sa na toho mladého Francúza, ktorý už mal sivé (ale strašne sexi) vlasy: "do you speak english, silvuplé?"
Áno hovoril po anglicky, ale nemal na mňa čas a navyše sa musel brániť davu, ktorý chcel zjavne zničiť ten jeho sexi look. Nedala som sa. "Pane,.. it is urgent, really!" Strčila som mu pod nos vyplašeného černocha a prstom ukazovala na tých stotridsaťdva amerických kíl, že ak nám nepomôže skolabujú. "Silvuplé, misjú!"
Príďte zajtra, oznamuje mi, niečo skúsime vymyslieť, ale nedávam tomu veľkú nádej, nechajte mi tu chlapcove doklady. Doklady dobre, ale chlapca si zase beriem späť.
O jednej mal byť obed na Temži na takej lodi. Rozhodla som, že pešo to bude najrýchlejšie, čo na tom, že neviem cestu. Najna sa nám cestou skoro zosypala, predtým než jej ušlo do gatí usúdila, že pocikať sa je väčšia hanba ako ísť v reštike, kde nekonzumuje na záchod, a tak šla, potom jej odišli kolená a do konca našej trojtýždňovej cesty mi túto londýnsku prechádzku tempom ako keď sa chrti naháňajú za zajacom, nevedela odpustiť. Ja som rozmýšľala nad tým ako ju vytrepeme na Vezuv, keď tam budeme.
Nakoniec sme to zmákli. Vybavila som tie víza, dokonca nie len do Francúzska, ale do celej zvyšnej Európy. Najna ma neznášala, lebo som celému autobusu povedala, že mám len bikiny a všetky decká (pripomínam 15 až 18 ročné) začali skandovať a Najna nemala šancu a baby začali vyťahovať svoje bikiny, že si ich doniesli pre prípad, ak im bude dovolené si ich na pláži obliecť. V Londýne sa mi tých štyridsať šialencov podarilo dostať aj do divadla na muzikál a potom metrom do hotela a ráno sme mali hrozne málo času dostať sa na vlak do Paríža a keď sme sa rátali v autobuse tesne pred odchodom, dvaja chýbali. Zase začal nový deň, snáď som si nemyslela, že čo i len jeden z tých nasledujúcich bude pokojný.
V Paríži nás čakal šofér, ktorý nás mal voziť kam bude treba a starať sa o nás dva dni. Aké lákavé. Skôr ako som zistila, že šofér, Luigi, Talian, nevie ani slovo ani jedným z jazykov, ktoré ovládam ja, a že je v Paríži prvý (opakujem prvý) krát v živote.
