Neznášam ho.. Prichádza pomaly, nepýta si povolenie na vstup a keby som ho videla, tak sa určite smeje, keď vchádza do mňa.. Poznáme to všetci, ten "pocit", keď nemáte ani depku, ani dobrú náladu. Je to niečo medzitým a čaká na ten správny moment explodovať do nesmierne ťažkej melanchólie so štipkou hnevu na všetkých a na všetko.
Snažím sa tento pocit nejako prespať. Cez deň mávam čudný spánok. Zväčša mám v ústach žuvačku, aby som úplne nezaspala. Je to preto, keby sestra chcela cikať, tak ju musím ísť posadiť na záchod, alebo keby chcela salámikový chleb (áno, chleb), alebo keby chcela svoj čajíček, tak aby som to počula a ona sa nepocikala, nehladovala a nebola smädnučká. Je to veľmi zvláštny polospánok, vnímam všetky veci naokolo a dokonca aj odpovedám na otázky a predsa som niekde inde.
Cítim na tvári dych. Otvorím trocha oči a vidím tváričku, jedno očko má zo skákacej gumovej loptičky s Arielou a druhé má z hakyseku. Podľa nošteka smerujúceho dohora a malých zúbkov som vedela, že to nie je žiadna príšera, ale moja malá sestrička, snažiaca sa ma vyplašiť. Predstieram preľaknutie a jej úsmev mi je najväčšou odmenou za môj úbohý herecký výkon. No lenže ten "pocit" stále pretrváva, preto sa otočím chrbtom k sestre a predstieram únavu, aby ma nechala a aby ona nemusela byť mojou obeťou.
"Bolo super zase po dlhej dobe vidiet tvoju usmiatu tvaricku. Dufam ze sa budeme castejsie vidavat ako raz za pol roka:))" Mám tú smsku asi 3dni a čítam si ju asi po stýkrát. Stále znova a znova, pretože môj ženský mozog mi vraví, že tam je niečo ukryté, čo mi uniklo, nejaká tajná správa, pritom to, čo si mi chcel povedať, je tam jasné napísané. Vzdávam to, zase som tam nič nenašla.
Chystám sa von. Dnes chcem byť nenápadná, škaredá, nechcem byť pekná. Vyberám si nejaké športovejšie veci (pritom zápasím v duchu sama zo sebou, že keby som mala nejaké veci, ktoré mi absolútne deformujú postavu, odstávajú mi a boli by špinavé, tak si ich určite oblečiem, žiaľ nemám, preto sa musím uspokojiť s tým čo mám), nedávam si žiadne ozdoby na seba, trocha make upu, bo bez neho sa cítim nahá, maskary a lesku a už fičím do tmavej a nezvyčajne (na toto ročné obdobie) chladnej noci.
Výnimočne som prišla na čas, čo nie je mojim zvykom, nech sa akokoľvek snažím. Dnes som to bola ja, ktorá čakala a mrzla. Ale nevadilo mi to, bola som tomu aj rada, konečne nemám výčitky svedomia. Prvá vec, ktorá mi o trošku zlepšila náladu. Postupne prišla kamarátka s priateľom a ďalšia kamarátka. Išli sme na horúcu čokoládu, ktorá mi takisto o trošku zlepšila náladu. Spolu s dobrou partiou sa "pocit" vytratil, nevedno kam. Presne tak, ako prišiel, tak aj odišiel.
Milujem tie chvíle, keď len počúvam, ticho sedím, vnímam tú atmosféru okolo nás, tú anonymitu vo veľkom svete a tú intimitu v našom svete, kde máme každý svoje miesto, na nič sa nehráme, sme tu jeden pre druhého a pomáhame si už len svojou prítomnosťou. Neviem akej sile vďačím, že som ich spoznala a stali sa mojimi kamarátmi, ale viem, že si ich veľmi vážim, pretože ma nikdy nenútili do ničoho, čo som nechcela, nikdy mi úmyselne neporadili zle a vedeli, ako ma povzbudiť..
Patrí im moja veľká vďaka a tento článok je venovaný práve im...
