Mesto
objasňujú nočné hliadky
je večer, nemocných na urgentoch pribúda
deň vypršal: zhrbený a použitý leží s mäsom v koši
mrzne, smog s hlukom
zamŕza
uhádnutá
si nesiem telo v električke
poslepiačky: ryhy na rukách idú a všetko vedia
a vedú takmer naspamäť
po stýkrát
„Slečna,
tak sama zase?“
Len mávnuť plecom, usmiať sa, aj to stačí
nemôcť vedieť povedať, s mäkkým šerom v hlase
v jazvách odetá, bolesť nerozpráva
nevraví
doma
si hojdám nohami ustatá
na vážnom stole so žalobami, ústa a novinová ústava
mlčia: Verba volant, scripta manent*
napíšem
zbrane
sú vzdané opodiaľ
keď si češem vlasy, počúvam
ako počuješ ich prstoklad a vietor – vánok
češe steblá trávy hrebeňom
tam, kdekoľvek len
si
med
lejem do čaju a trasiem
sklobetónovými mrakodrapmi, nebodrapmi
zdrapmi skla a prehltnutými slzami
betónu
myslím
na Teba, kde len si
hádam Tvoje meno, silu stisku v ruke s kvetinou
dni, ktoré sa stavia na kávu a ostanú
plynúť, trvať, tvoriť
hriať
prichádzaš
nosíš mi básne, češeš vlasy
hladíš jazvy na rukách, a to stačí
píšem
noc
vtedy priľne k mestu, ľahká čoby mušelín
tak rada si Ťa priväzujem na oči
papierovo – čerešňový
splín.
* Verba volant, scripta manent (lat.) Slová odlietajú, napísané ostáva. Právnická formulka vysokého veku.
Aaron Lifferth: Reflection Cluster
