Písmo:
A-
|
A+
Streda, 21.
V meste zvonia ľudské hlasy
na sklonku roku v nich kráčam sama
sklonená.
Z police ma zdraví Válek
s portrétom tisícorakej smrti
o živote.
„Poznám jej atrament
poznám ten rukopis
sklon zvädnutých kvetov na ranných oblokoch."
Predsa režem kĺb z rakvy
tuším
ako sa zo živej smrti zrodia verše
čo budú ešte dlho zvoniť
ako zvony o desiatej ráno
či o dvanástej na obed
nielen v mojom detstve
zazvonia
(o poézii
možno o láske
určite aj o smelosti)
a ja si rada pripnem čerstvé kvety do vlasov
skryjem pery do vína.
Štvrtok, 22.
V meste nájdem znieť ľudské hlasy
na sklonku roku
spomínať
ako idem smerom od šedého kina
na stretnutia
sama
v krokoch po panenskom snehu
mám opäť 17
a ideály.
Zvonia na veži.
Aký krásny je ten život
diktujem.
***
