Kráčali po kamennom moste. Dlaždice narážali na kovové opätky. Mesiac visel nad mestom. Zdalo sa, že nakrivo.
Kráčali bez slova. Bez slova na neho občas pozrela. Bez slova - nevedela kam smerujú a prečo ho nasleduje. Vo vnútri ostávala iba ničím nepodložená domnienka, že snáď vie kam ju vedie.
Chcela ho osloviť, spýtať sa ho aspoň na meno a poprosiť ho, aby spomalil. No on sa na ňu nechcel ani len pozrieť. Prečo?
Noc sa zahusťovala. Spleen kopal do kolien.
Strhla sa. Nikdy po tomto netúžila.
Chytila ho za rameno, prinútila zastaviť a razantne sa opýtala: „Prečo?"
Nepozrel na ňu. Celý čas hľadel do zeme, na svoje topánky alebo kamsi ďaleko za ňu. Zdvihol plecia a zažmurkal. Nepovedal ani jediné slovo. Ostal citovo bezprízorný.
Následne vytiahol z vrecka veľkú sklenenú fľašu a vypil takutinu v nej na dúšok. Rýchlym pohybom ruky vymrštil prázdny objekt smerom ku rieke.
Neveriacky pokrútila hlavou.
„Chcela som ti pomôcť. Prinútil si ma zastaviť, v dave sa otočiť a bežať ti oproti. Sama neviem prečo."
Ozvalo sa hlasité zatrúbenie parníka.
Zaryto mlčal. Ako všetci ostatní. Mlčal vo svojom odpornom tichu, vo svojej úžasnej povrchnosti. Mlčal a bol z toho rád. A možno nie. Ale to nemohla vedieť. Mlčal a stál na tých niekoľkých chladných dlaždiciach. Mlčky stál a pozeral na ne - bez toho, aby jej venoval čo i len pohľad.
Smršť prázdnych myšlienok pretrhol nával sĺz. Zastavila ich - empiricky vedela, že to v týchto prípadoch nemá cenu. Chladnokrvnosť je zbraň. Úprimnosť prejav slabošstva. Život vo veľkomeste 21. storočia.
„Patrím na druhý breh ako ty." bola jediná veta ktorú povedal.
Vyplašene pozrela do tmy pred ňou : „Chceš ma tu nechať? Opustenú, v strede noci, bez smeru a bez srdca? Zase raz...už to nezvládnem. Som unavená, hľadám a opúšťam akurát seba. Tak prečo si sa na mňa pozrel v dave? Zastavil a podal mi ruku? Usmial sa a pokynul, aby som šla za tebou?"
Odpoveď vedela veľmi dobre. O trochu tichšie dodala:
„Bojím sa. Neviem kde som. Nemôžem si byť istá, že ma moje kroky nezavedú preč od seba. Chápeš ako veľa to teraz pre mňa znamená?"
Bolo isté, že zatĺkla posledný klinec do svojej rakvy. Úprimnosť sa predsa nenosí! Je to patetické, melancholické, sentimentálne. Hlúpe, ponižujúce, lacné. City sú gýč, prebytočný stavebný materiál...jedným slovom - prežitok! Ide o množstvo, o to KOĽKO. Nie AKO.
Bez pohľadu sa otočil. Odchádzal. Pred ňou stáli rozmazané kontúry sôch na druhom konci mostu.
Hlboko sa nadýchla. Zdvihla pravú nohu, potom ľavú a rezkou dvojkombináciou zamierila do svojej bezútešnosti.
Tá starobylá myšlienka na odplatu si k nej však predsa len našla cestu. Rozbehla sa za ním. Keď dohonila pomalú, trochu neisto pôsobiacku chôdzu, zastal. Ale neotočil sa. Razantne ho chytila za plece, pozrela hlboko do čiernych očí a pobozkala ho.
Pekne, úprimne, šialene vášnivo...
...ho pritisla k múru stáročného mostu. Keď jej ruky dosiahli najnižšie možné partie, využila chvíľkové oslabenie, vzoprela v sebe všetku silu a elegantne ho sotila z mosta do bezobsažnej hladiny tej hrdej a toľko ospevovanej, no stále iba úboho špinavej rieky.
