Tak sa doplazila až na koniec. Do čiernobielej cieľovej rovinky. Bez divákov, bez fanúšikov, bez súperov, bez rozhodcov, bez...Seba. Cudzie telo kleslo na zem a čas sa ani len nepohol. Nad hlavou vírili čiastočky nemého prachu.
Uvedomila si ostrov na ktorom ležala. Potápal sa. Iba nepohnute pozorovala ako sa potápa.
Začula hlas. Nie, nebol to ten ruch na gréckom trhovisku, ktorý jej vnútri už dávno prekričal svedomie a pud sebazáchovy.
Bol to hlas, sprevádzaný dotykom.
„Vstávaj. Si lupeň kvetu stvorený ako žiaden iný, ako každý. Si lupeň kvetu, ktorý si si kedysi dávno sama zvolila.“
„Tak prečo to nedokážem?“
„Pretože si ešte nevkročila na cestu.“
„Bežala som po nej! Dobehla som i do cieľa, videla som aj to všetko tam a...“
„...od sĺz, sklamania a prázdna si začala klesať. Klasický príbeh. Pravdou však naďalej ostáva, že v skutočnosti si sa ani len nepohla!“
Usmial sa, chytil jej ruky a obrátil dlaňami nahor. Potom sa usmial ešte viac.
„Pozri na tú nádheru. Ešte ani jedna bytosť nikdy nemala ruky, aké máš dnes ty. Ešte nikdy nikto predtým nevedel pohladiť, chytiť, mávnuť spôsobom ako ty. Ešte nikdy nikto predtým nemal vo svojich rukách čiary-cesty, aké máš dnes v tých svojich práve ty. Už rozumieš?“
„ Tak prečo potom to všetko?“
„Očista prichádza iba v hĺbke.“
„A uvedomuješ si vôbec, že som sa skoro utopila?“
„Lenže aspoň si sa naučila plávať. To je veľmi dôležité. Teraz sa môžeš začať učiť lietať. “
Vstal, pohladil ju po vlasoch a zašepkal:
„Nikdy sa nevzdávaj.“
Odišiel.
Vtedy pochopila ten úsmev.
Prudko vstala a rozutekala sa za ním.
Zmizol z dohľadu.
Najhlasnejše ako vedela, zakričala:
„Ďakujéééém!“
„Teraz už radšej choď,“ ozval sa jeho hlas zblízka.
Viac ho nevidela.
Ale teraz, keď chápala, pozrela na svoje ruky, zavrela oči a
šla.
