Rozprávkový dom našiel môj otec náhodou. Pár kilometrov od svojho rodného mesta šliapal na lyžiach od vleku k autobusu, ale v hustej hmle opustil obvyklú trasu. Ďalej šiel po zajačích stopách a našiel JU. Chalupu. Zoči-voči kamennej stavbe v tvare L s múrmi hrubými 90 cm a so sedlovou strechou urobil rýchle rozhodnutie. Pokiaľ viem, trvalo mu potom celé štyri roky, kým zohnal všetkých stopäťdesiat dedičov a odvliekol ich k notárovi. V roku 1969 správne tušil, že za hranice si tak rýchlo nezacestuje.
V nasledujúcom desaťročí rozkvetu sme tam chodievali v jednom kuse. Mamina nová skalnička, betónová dlážka v komore (pri odstraňovaní zhnitej drevenej podlahy otec s bratom našli plátenné vrecko plné ostrých nábojov), každé jarné prázdniny sneh nad kolená, na jeseň vrecia napchaté slivkami. V detstve to bol hotový raj. Malinčie plné starých chladničiek, kusy škodoviek. Brat s chuťou tavil na peci olovo, ktoré ťažil z autobatérií pohodených v brezine. Občas rozbité dvere, menšie či väčšie krádeže, zničené veci. Vezieme sa s otcom na zadnom sedadle oranžovo-bielej lady kombi s nápisom VB, ktorá fičí rovno hore trávnatým kopcom, čo ma fascinuje, lebo naša červená škodovka by to nikdy nedokázala. To sme ešte mali poistenie proti krádeži. Otec napísal list učiteľovi aj farárovi, nech apelujú na žiakov a ovečky. Obaja zdvorilo odpísali, že Lehoťania to neboli.
Ďalšia éra vlastne nemala začiatok, len koniec. Okrem kamarátskych silvestrov a ďalších skvelých pubertálnych výletov sme tam chodili s otcom sami dvaja. Raz večer, keď padal riedky sneh, sme po príchode zistili, že popílené drevo niekto spálil a navyše zmizla koza na pílenie. Z niekoľkých brezových polien sme narýchlo spravili druhú, ktorej sme tipovali životnosť tak tri dni. Pílili sme pri lampe snáď do polnoci a rehotali sa na našej ohavnej koze ako hyeny, lebo sme chlad zaháňali fernetom. Postupne sme prestali zamykať dvere a dôležité veci odvtedy nosíme k susedom.
V treťom ročníku som mala obstarožnú zelenú škodovku 120. S kuchynským stolom na záhradke sme šli s bratom na obligátne prvé pivko do lehotskej krčmy. Krčmárka priateľsky poznamenala, že tou starou kraksňou iste chodíme iba sem na Lehotu a lepšie auto si nechávame v Bratislave. Bratov hurónsky smiech ju v tom len utvrdil.
Inú samotu asi kilometer od nás kúpil mladý chalan z blízkeho mesta. Mal koňa Zuzu a kopu psov, ktorých pomenúval podľa piva. Poslednú si pamätám sučku Sitňan. Náš sused šiel občas do lehotskej krčmy, a keď sa nadrbal jak sviňa, stačilo vysadnúť na Zuzu, ktorá ho bezpečne priviezla zasneženou krajinou domov. Na cestu im svietil spln. Inokedy Zuze preskočilo a dokopala mi rodinu.
Prišli sme s kamarátkou stráviť septembrový víkend. Pred chalupou ležala koruna ukradnutého orecha. Keď leží na zemi, je nechutne veľká, zaberala celý dvor. Od piatka do nedele som ju so zaťatými zubami pílila na kusy, ktoré sa dali odniesť. Dozvedela som sa, že kmeň orecha sa dá predať za 800 korún.
Od starostky došiel list. Vraj využívam oblasť na rekreačné účely, takže odo mňa očakáva dobrovoľný dar na výstavbu novej telocvične v Lehote.
Sedíš v krčme, členok jednej nohy prehodený cez koleno druhej odhaľuje grambľavou rukou vyšitý slovenský znak na bielej ponožke. Celý deň piješ nekvalitné pivo a už 15 rokov nadávaš na vládu. Nič lepšie sa nenájde, tak aspoň vybehneš hore kopcom a rozflákaš šutrom okná na takej jednej samote.
Zmizla veľká skriňa, dubové lavice, rošt z pece aj neopracované kamene z podstienky. Naučila som sa namontovať vypínač a zásuvku. Ako taký stroj som zbierala zo zeme nejakého Balzaca, rozkmásaného na jednotlivé stránky, len aby som vzápätí celý zmätok zasvinených papierov šmarila do koša. Namiesto hajzľovej dosky som v onej miestnosti našla to, čo Hviezdoslav nazval výmetom. Inokedy brat s kamarátkou stopovali až domov decká, ktoré si odniesli do bunkra náš stôl, a zazvonili. Rodičia povedali, že ich deti to neboli. Najmenej mi vadili návštevníci, po ktorých zostali tri zubné kefky v cudzom pohári.
Náš sused so Zuzou tiež zmizli.
V jednom týždni sa udiali tri veci. Operovali našu mamu, dozvedeli sme sa, že spadla strecha na chalupe, a zrútilo sa slovenské vojenské lietadlo. S bratom sme si celý deň telefonovali, nervózni ako psi - kedy si už mamin doktor zapne telefón? Zoči-voči kamennej stavbe bez sedlovej strechy a našim vlastným finančným sračkám sme robili rýchle rozhodnutia.
Šla som za starostkou, či nedohodí nejakých miestnych alebo nemiestnych, čo by vedeli spraviť krov a strechu. Poradila mi, nech „to" dám zhodiť a kúpim si škandinávsky montovaný domček za sto tisíc. Odvtedy tam vrážam, koľko vládzem, lebo keď ju miluješ, nie je čo. Zbieram veci, ktoré už nikto neukradne: fúrik s dierou, šálky s odbitými uškami. Vysielam signály, ako keď pes značkuje stromy - žije to tu! Nová strecha, zasklené okná. Nie ruina na vybíjanie obecných komplexov. Bez pomoci bratových aj mojich kamarátov by som doteraz sedela na obľúbenom štvorcovom kameni a pozerala na tú skazu.
Možno Lehoťania raz pochopia, že nie som triedny nepriateľ. Že mám dielo ich rodáka v úcte a chcem ho zachovať. A možno ma raz tak naserú, že sa na to normálne vykašlem. Moja chalúpka je v Záručnej Lehote.
Kusy strechy konečne pochovali aj našu brezovú kozu.
Renesancia
Hotovo!
Bazár Holinowej wjeci - kvalitne zásobí každú lehotskú novostavbu.
Taký rošt sa dá predať aj za päťdesiat korún!
Pod orechom sú každú jeseň namiesto úrody stopy po traktore.
Zakliata krajina
(Fotku č. 1 spravil môj brat Vlado Holina.)
