reklama

Nevravte obetiam znásilnenia, že sú na vine

Čakala som, kým utíchne diskusia pod rozhovorom s Daliou Gregorovou, ktorá porozprávala, ako sa stala obeťou závažného násilného trestného činu – znásilnenia. Už pár debát na Facebooku totiž dávalo tušiť, že mýtus o vine obetí si radostne pestujeme ďalej. Čakala som, lebo sa mi zachcelo trochu štatistiky, aspoň hrubej.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (290)

Že máme smutný zvyk chcieť sa odlíšiť od obetí, nie je žiadna novinka. Robíme múr. V podstate som za tým už dávnejšie videla naliehavú potrebu vyrobiť si dobrý pocit „hurá, nebol/a som to ja.“ Terapeutka Daša Malíková, ktorá pracuje s obeťami násilia, do toho vniesla ďalší faktor – slušnosť. Alebo to, čo za slušnosť všeobecne pokladáme.

S Dašou sme sa zoznámili pri tomto prípade mladého dievčaťa – obete masového znásilňovača. Vtedy bolo cieľom publikovania aj ďalších činností presvedčiť ďalšie obete tohto istého človeka, aby sa s našou pomocou spojili. Zdalo sa totiž, že pre toto dievča v hroznom psychickom stave nie je lepší liek ako zadosťučinenie v podobe usvedčenia páchateľa. Nepodarilo sa, ale dievča aspoň dostalo individuálnu pomoc, lebo otrasné bolo už aj to, ako sa rôzni štátom platení ľudia vykašlali na ňu – na obeť znásilnenia, ktorá netušila, čo má robiť, či jej niekto uverí a ako má vôbec žiť ďalej.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vtedy som sa Daše spýtala, prečo ukazujeme prstom na obeť namiesto toho, aby sme jasne vinili páchateľa.

„Je to prijateľnejšie ako pripustiť, že takéto veci sa stávajú ľuďom aj bez ich pričinenia," vysvetlila. „Uchovávame si ilúziu spravodlivého sveta a vieru v to, že keď urobíme všetky bezpečnostné opatrenia, nemôže sa nám nič stať."

A nejde len o naše činy, faktor tzv. slušnosti znamená akési presvedčenie, že takéto veci sa slušným ženám nestávajú. V niektorých krajinách sa toto presvedčenie premieta aj do zákonov a znásilnená žena sa dočká druhého trestu. Kameňovanie nemáme problém odsúdiť, ale zabudli sme si všimnúť, že ekvivalentným druhým trestom je u nás to, čím počastujeme obeť verbálne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pri niekoľkých pohľadoch do ešte divo prebiehajúcej diskusie som sa začala vážne obávať, že príspevkov obviňujúcich obete je vyše 50 %. Dúfala som však, že sa mi to len zdá, lebo tie neprijateľné vnímam so silnejšou emóciou.

V tejto chvíli (piatok 10.00) je všetkých príspevkov spolu 634. Zaoberala som sa len tými, ktoré sú vo vláknach prvé - ďalej sa z toho často stávala neprehľadná spleť viacerých tém a osobných sporov. Ak bol zmazaný príspevok pridaný znovu v rovnakom znení, rátala som ho len raz. Spolu teda hodnotím vzorku 176 príspevkov.

Rozdelila som ich takto:

1. Smerovanie viny na obeť - 78

SkryťVypnúť reklamu
reklama

2. Vyjadrenia podpory obeti a/alebo vina jednoznačne na páchateľovi - 41

3. Iné (sem patria aj opisy podobných skúseností iných žien, príspevky o interrupciách, pochodoch a cenzoroch) - 57

Znamená to, že tých, čo akoukoľvek formou kladú aspoň časť viny na Daliu Gregorovú, je takmer dvojnásobný počet oproti tým druhým. A keďže niektorí z prvej skupiny stoja na dobráckej pozícii súcitiacich, ale zároveň sa kriticky vyjadrujúcich k tomu, za akých okolností sa v situácii ocitla, skupinu ďalej delím na:

a) „dobrácke" - 35

b) negatívne hodnotenia, nadávky, opovržlivosť a/alebo rasizmus a xenofóbia - 39

c) neveriace - 4

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sa mi zdalo, že vyjadrenie stojí na pomedzí a) a b), dala som ho do prvej skupiny. Tých, čo vôbec neveria, že sa to stalo, je síce veľmi málo, ale prekvapil ma už prvý. Nerátam tých, čo dávali znásilnenie/znásilnenú ženu do úvodzoviek, len explicitné vyjadrenia, že táto žena neexistuje a príbeh je vycicaný z prsta. Argumentačne sú nuloví, vyskytlo sa napríklad tvrdenie, že dotyčný nenašiel nič o prípade v nemeckých novinách z roku 2009, ergo nič sa nestalo. Suma sumárum je to katastrofa.

A tak sme sa po dlhšom čase opäť o tom zhovárali s Dašou Malíkovou. Ako je možné, že sme takí bohorovní, tak málo empatickí, tak úporne sa točíme v bludnom kruhu apriórnej nedôvery, že ešte aj dievča s totožnými skúsenosťami (znásilnením) neverí pocitu inej obete, že by ju (kresťanskí) rodičia nepochopili a zavrhli?

Daša v prvom rade ocenila statočnosť Dalie, ktorá vyšla von s príbehom aj s tvárou. Vzápätí dodala, že statočnosť je slabý výraz. „Jej výpoveď má nepredstaviteľnú terapeutickú hodnotu pre ďalšie ženy, ktorým sa stalo to isté."

Prečo ďalšie obete znásilnenia cítia potrebu vopred uisťovať čitateľov, že boli typ „tichá myška", navlečená v rifliach a mikine? Lebo sa im zakaždým podsúva, že majú význam úvahy, čo mali na sebe a či pili. Byť sporo oblečená a piť alkohol predsa nie je slušné.

Sú takéto otázky vôbec namieste?

„Obeť sama dlhý čas prežíva hlboké pocity viny, pošpinenia, bezmocnosti, deštrukcie, narušenia psychickej aj fyzickej integrity a najväčšieho poníženia, aké môže žena zažiť. Každý, kto obeti položí takúto otázku, sa vedome alebo nevedome podieľa na prehlbovaní jej traumy a robí z nej spolupáchateľa."

Ani zo strany polície nie je otázka, či obeť pila, prípustná.

Netýka sa to len našej krajiny a znásilnení. Držím v ruke Respekt z tohto týždňa (č. 41/2013). V článku „Spravedlnost horalů“ (zamknutý tu), ktorého témou je absurdne nízky trest pre útočníka, čo brutálne zmlátil v obchodnom centre iného chlapa, nachádzam informáciu, že obeť útoku Tomáš „se taky rád napije.“ Ako to súvisí s tým, že bol napadnutý, si dokonca možno pozrieť na youtube – nijako. Redaktorka ho takto obetovala, asi aby priniesla informáciu, že sa s ním aj stretla: „... rád napije – nejlépe tady, v putyce u Marcelky...“ V racionálnej rovine sa celý čas stavia na jeho stranu a zároveň ho umiestni do pozície nedôveryhodného.

A keby to aj s útokom súviselo, chýbal by tej vete obsah – čo to znamená, že sa „rád napije“? Je to alkoholik? Dá si dve pivá denne? Opije sa každý piatok? Každý deň? Každé Vianoce? Nevieme, ale dištanc si vytvoríme.

Ako vidno aj na príklade diskusie pod rozhovorom s Daliou Gregorovou, ľudia sú často s úsudkom rýchlo hotoví a odsudzujú obeť. Je to strašné a nikto im to neželá, ale osobitne tvrdohlavým jedincom by názor prevrátila asi len jediná vec – keby sa to stalo ich blízkym.

„V tomto zmysle máme dva metre,“ vraví Daša Malíková. „Ak sa to stane niekomu blízkemu, sestre či dcére, pravda sa stáva čierno-bielou a máme jasno, kto je vinník a aký by mal byť trest. Vtedy kastrujeme páchateľa.“

Nevravte obetiam znásilnenia, že sú samy na vine. Nevravte im ani: „Je mi ľúto, čo sa ti stalo, ALE...“ (ale mala si to, nemala si ono). Ak vina váži 1000 kilogramov, v tej chvíli ste obeti naložili x až 1000 kg, a to jednoducho neunesie.

Nataša Holinová

Nataša Holinová

Bloger 
  • Počet článkov:  89
  •  | 
  • Páči sa:  3x

jazyčnica -e -níc ž. hovor. pletkárka pejor. jazyčnica, teraz aj na ešte lepšom blogu Zoznam autorových rubrík:  Ňa nebudete nasírat furtČlánky publikované indeJazykové oknovinyFotkyV dôchodku nad krémešmiPitominky furt

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu