Už pár dní znepokojene chodím okolo bilbordu Unicefu. Slogan sa mi znepáčil na prvý pohľad, lebo je nezmyselne útočný. Vizuál by sa mi možno pozdával, nebyť pocitu, že aj šťastný chlapec, čo hrá futbal, patrí medzi obvinených. Alebo až keď vyrastie?
Neviem presne, čo táto kampaň okrem výčitiek svedomia chcela vzbudiť, tak si to pohľadám. Ešte kým sa tak stane, porátam si tváre sveta, lebo sa mi zdá, že dve sú málo. A ak je tá odvrátená iba jedna, ktorá to je? Rómske osady na východnom Slovensku? Lágre s malomocnými v Rumunsku? Gruzínski civilisti toť nedávno? Deti v Sierre Leone, ktorým mačetou poodtínali ruky a nohy? Prečo vlastne tolerujem detské obete obriezky v Egypte a Sudáne? To čo som za človeka?
Aj keby ma niekto požiadal o recept na všetky prúsery sveta, nepomohla by som mu. Nepoznám ho a nepozná ho nikto. No ak niekto príde s myšlienkou, že vyzbiera od časti obyvateľov tejto nepochybne celkom šťastnej krajiny povedzme po 30 eur, ktoré zachránia x detských životov neviemkde, to je iné. To je slovo do bitky. Čo na tom, že by sa ocitol v podriadenej pozícii žobráka? Veď ide o deti. A ja by som sa mohla relatívne slobodne rozhodnúť, či poviem: Prepáč, tento mesiac potrebujem najmenej 30 eur na zuby. To vieš, pobolieva ma šestka pod starou plombou...
Nie, lepšia bude pozícia najvyššieho sudcu, ktorý ťa obviní z necitu bez práva na odvolanie, čiže stará dobrá manipulácia. Fakt je, že toleruješ zlo, už len povedz prečo. Áha, tak ty nevieš! No poď sem... a máme ťa.
Čo teda znamená netolerovať dve tváre jedného sveta? Nie je to zložité. Kto nechce poslať peniaze a nemá záujem o dobrovoľnícku prácu, nech si aspoň kúpi pohľadnicu. A je z toho von.
