Potravinová bezpečnosť resp. sebestačnosť v produkcii potravín sa stala v poslednom desaťročí akýmsi archaickým pojmom, a to najmä v kontexte trendu globalizácie. Ešte mám v živej pamäti niekdajšie slová jedného z terajších ministrov „načo máme dotovať našich poľnohospodárov, keď si môžme všetky potraviny lacnejšie doviesť" Bývavalo...
Situácia dnes ukazuje v plnej nahote nezmyselnosť systému takzvanej Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ, ktorá je zaostalá a hlavne nekonkurencieschopná voči tretím krajinám. Politika plná obmedzení, zákazov a nariadení sa premietla do horibilného predražovania produkcie potravín, čo má logický dôsledok - aby sa zamedzilo zdražovaniu, musia sa neustále zvyšovať dotácie. Okrem európskych platieb na hektár hlavne tie národné zamerané na dôležitú živočíšnu výrobu, kde napríklad Poliak má odpustené odvody, Nemec dostane na každý hektár plus 500 eur atď.
Každá krajina si chráni svoju potravinovú základňu. Každá, okrem nás...
Strata vzťahu k pôde ako k „fundusu", ktorý nás uživí keď bude najhoršie, je osobitnou kapitolou našej histórie, o ktorej dnes nebudem písať.
Výsledok je jasný. Od nášho vstupu do EÚ sa znížili stavy hydiny o 29%, pričom v EÚ je medziročný nárast produkcie o 4,16%. V Poľsku dokonca nárast o 6%. Ešte väčšiu recesiu zažili chovy ošípaných, kde sa počty chovaných zvierat znížili o 900 tisíc kusov a naša produkcia pokrýva ledva 35% spotreby. Dôvodom tohto stavu sú jednoznačné výhody zahraničných chovateľov oproti našim výrobcom pričom všetci pôsobia na jednom spoločnom trhu.
Je to normálne?
V každej inej oblasti ekonomiky by takéto „nepomery" končili minimálne na súdoch a WTO, ale v poľnohospodárstve sa to akosi prehliada (resp. poslušne po európsky súhlasí). Je zaujímavé, že aj naši slovenskí reformní a technokratickí politici s chladnokrvným postojom odmietajú akúkoľvek podporu farmárov s výhradou voči neudržateľnosti, pričom tradične a veľlkoryso poskytujú stimuly investorom v oblasti priemyslu, alebo (najnovšie) prihadzujú od buka do buka sestričkám, lekárom atď. Sú dôležitejší? Zdanlivo, ale potom sa nedivme zdraženiu bravčového mäsa za rok o 20 - 40%,. ktorého sme práve svedkami a to je iba začiatok. Nedostatok suroviny hlásia mliekari aj ďalší.
Farmári sa bez pomoci (ochrany) za týchto nespravodlivých podmienok na spoločnom trhu nezaobídu. To je holý a logický fakt, či sa to niekomu hodí alebo nie. V kríze sme zlikvidovali svoje chovy a tak uvoľnili priestor západným kolegom, ktorých národné dotácie udržali nad vodou. Dnes pri rastúcich cenách potravín, by boli naši farmári opäť v pluse, avšak obnoviť chov sa nedá zo dňa na deň. Na to ale treba pamätať, tak ako v Poľsku, Česku, nehovoriac o západnej Európe. Potom by nenasledoval taký nedostatok potravinárskych surovín ako je dnes. Doviesť ich, pri rastúcich cenách ropy, neznamená žiadne riešenie.
A tak väčšinou budeme potraviny nakupovať v Poľsku a dáme zarobiť im, naše spustnuté farmy nezamestnajú ani nohu a bežný človek (ktorý nemá na cestu do Poľska) bude živoriť.
Ak nedokážeme (nechceme) nájsť prostriedky na podporu farmárov z národných peňazí, musíme sa vymaniť zo systému neférových podmienok na spoločnom trhu. Inak zbohom naše poľnohospodárstvo. Cesta je jedine v odmietnutí spoločnej poľnohospodárskej politiky v jej súčasnej a navrhovanej budúcej podobe a v odmietnutí skrytých národných dotácií v ostatných štátoch EÚ napríklad aj za cenu (ťažko prestaviteľných) obchodných obmedzení.
Najnovší návrh EÚ na zníženie národných doplatkov o 14% je iba ďalším nesystémovým krokom, no rozhodne systematickým klincovaním rakvy našich farmárov.
