Jednoduché dievča žijúce svoj život podľa viery ako najlepšie vie. Bohatá nie finančne, ale duchovne. Netúžiaca po sláve ani vzdelaní, hoci predpoklady by na to mohla mať. Má všetko nevyhnutné k životu...a predsa jej niečo chýba. Už dlho sa od srdca nenasmiala, už dlho nevie, čo to znamená byť naozaj šťastná. Aj keď prídu chvíle radosti, netrvajú príliš dlho. Takmer vždy sa objaví niečo, čo jej prekazí radosť. Tak veľmi túži po slobode a vnútornom pokoji...tak veľmi by sa chcela opäť smiať a byť spokojná...tak veľmi by chcela byť tou starou Klárou...
Nedá sa...nedá sa cúvnuť...nedá sa vrátiť späť. A k čomu by to vlastne aj bolo? To nie je tá správna cesta. Áno, boli aj krásne chvíle a bolo ich veľa. Nedá sa na ne zabudnúť, ale treba ísť vpred. Vpred hoci aj s podlomenými kolenami a s nedostatkom viery v lepšiu budúcnosť, či vlastne v budúcnosť, akú by chcela. Určite budú iné krásne chvíle. A ony sú. Treba mať oči otvorené a ďakovať za každý okamih spôsobujúci radosť. Žiť naplno prítomnosť.
Veď sú tu aj priatelia, ktorým nie je ľahostajná a ktorí stoja pri nej. Aj keď možno má občas pocit, že je pre nich neviditeľná alebo ako keby niekedy nečakali na jej odpoveď, keď sa jej niečo spýtajú (napr. ako sa má) a bolí ju to, predsa si ich váži a má rada (veď nerobia to so zámerom ublížiť jej). A určite nebojuje s nikým o niečiu priazeň, hoci sa jej správanie niekomu môže tak javiť. To nie je jej štýl a určite by jej to ani svedomie nedovolilo. Trápila by sa tým. To by asi radšej vycúvala zo vzťahu...hoci by to pre ňu nebolo ľahké.
Klára si toho v živote veľa preskákala. Možno bola na mnohé veci "sama", ale sila, ktorú dostávala od Boha (a často aj od priateľov), jej pomohla obstáť v mnohých skúškach. A pomôže jej aj v tých, ktorými teraz prechádza. Len musí aj naďalej veriť. Veriť Bohu, veriť priateľom a veriť aj sebe.
Klára, zvládneš to!
