Sedel vo vlaku, ktorý sa pomaly predieral zasneženou krajinou. Sedel a chcelo sa mu plakať. Ak by bol v danej chvíli sám, hneď by vyplavil zo seba všetko, čo ho trápilo. Ale nebol, preto sa celou silou ovládal, aby mu azda ani jedna slza neskĺzla po líci. Snažil sa teda svoju myseľ zamestnať niečím iným, než rozmýšľaním. Ešte, že mal so sebou počítač :-)
Hoci prežil v ten deň zopár krásnych hodín v spoločnosti veľmi blízkeho človeka, jednak stále pociťoval určitú úzkosť, v hlave mal aj naďalej veľký zmätok, niekoľko nezodpovedaných otázok, na ktoré si žiaľ nevie odpovedať. A ten, ktorý by mu vedel dať tú správnu odpoveď, mlčí. Neprehovoril, hoci človek mu dané otázky kládol už viackrát. A možno aj prehovoril, lenže čo ak ho človek nepočul?
Cesta bola dlhá a spolucestujúci jeden po druhom vystúpili, až ostal sám. Vtedy sa už slzám neubránil. Kotúľali sa po tvári jedna za druhou. Rýchlo si ich však poutieral, pretože si k nemu prisadol nový spolucestujúci. Bol to starší človek a na prvý pohľad vyzeral dosť odpudzujúco. Ibaže ako to často býva, prvý dojem je klamlivý. Nový cestujúci bol natoľko „dotieravý“, až sa s ním človek nakoniec pustil do rozhovoru. Ukázalo sa, že je to celkom slušný človek. A tak človek z vlaku pri ňom aspoň na chvíľu zabudol na svoj smútok.
V tento deň potom človek z vlaku stretol ešte jedného človeka, ktorého mu do cesty muselo priniesť samotné nebo. Človeka, s ktorým sa nevidel dlhšiu dobu. A nemohol sa s ním stretnúť, pretože nemal na neho kontakt, aby sa mu ozval.
A tak, keď sa človek spätne pozrie na prežitý deň, toho krásneho bolo predsa len viac...
Boh vždy nájde spôsob, ako aspoň na chvíľu potešiť človeka...aj keď to možno nie je to, čo človek v danej chvíli práve očakáva :-)
