Dni ubiehali rýchlo. Po niekoľko mesačnom putovaní prišli na púšť. Teraz si povedali, že musia spolu držať ešte viac ako doteraz. Ibaže púšť bola dlhá a zásoby jedla a pitia sa míňali. Únava bola čoraz silnejšia. Dni na púšti boli neznesiteľne horúce a noci zasa chladné. Medzi priateľmi sa začala prejavovať nespokojnosť a nevrlosť. Kričali na seba a podozrievali sa navzájom z toho, že potajomky ujedajú z posledných zásob. Pohádali sa dokonca o posledný dúšok vody...
Púšť je miesto, kde sa človek nemá kam ukryť. Je konfrontovaný sám so sebou, ale aj so všetkým, čo ho na púšti stretne. Je to miesto skúšky, kde sa po nejakom čase ukáže, aký v skutočnosti človek je. Je to taktiež miesto, kde sa človek dokáže veľmi zmeniť.
Púšťou, ktorá dokáže zmeniť človeka v horšieho, môžu byť dlhodobé problémy v rodine, neriešené spory v manželstve, či závisť v priateľstve. Takouto púšťou môže byť dedičstvo, ktoré dokáže z pokojne nažívajúcich súrodencov urobiť nemilú svorku vlkov, alebo túžba po sláve a uznaní, ktorá ženie človeka vpred napriek spôsobovanej ujme druhým.
Púšť však v sebe skrýva aj niečo pozitívne. Je to miesto odpočinku, oáza pokoja... len ho treba nájsť. Púšť teda môže priniesť aj pozitívne zmeny v človeku... v jeho myslení a správaní. Je to čas, kedy človek môže prehodnotiť svoj život a rozhodnúť sa pre správnu vec. Aj samotný Kristus bol pokúšaný na púšti, a odolal výzvam Zlého. Odmenou mu za to bolo posluhovanie anjelmi (Mt 4, 1-11).
Nech je nám teda Kristus posilou v putovaní našimi púšťami, aby sme v nich dokázali objaviť oázu pokoja.
