Nikol, jediná dcéra svojich rodičov. Dnes sa s ňou prišlo rozlúčiť veľa ľudí... rodina, priatelia, bývalí spolužiaci, známi a aj tí menej známi... Ale ruku už nepodala ani jednému z nich. Ani s jedným z nich sa už neobjala a nepovedala zbohom. Odišla...
Mala len 19 rokov. Bola plná života, elánu, plánov do budúcnosti... Krásna nielen fyzicky, ale aj duchovne. Veriace dievča, ktoré sa nehanbilo za svoju vieru. Spolu so svojimi rodičmi chodievala v nedele a sviatky na sväté omše. To sa v dnešnej dobe tak často nevidí. So svojou mamou si boli ako dve kamarátky. Tešili sa jedna na druhú ako si porozprávajú svoje zážitky z prežitého dňa.
V novembri minulého roku mala stužkovú slávnosť. Na oznámenie si ako trieda napísali motto: "Kto bojuje, môže prehrať, ale kto nebojuje, už vopred prehral." Nikol začala ten svoj boj 18. júla tohto roku - v Trenčíne na festivale Pohoda. Bojovala statočne - zhruba 3 mesiace. Pohoda to však určite nebola... a to nielen pre ňu, ale aj pre jej najbližších. Jej prvé slová po prebratí z kómy (aj keď možno len napísané na papieri), patrili jej rodičom. Boli to slová: Ľúbim vás. Musela prežívať veľké bolesti, nielen tie fyzické, keď videla svojich rodičov dennodenne sedieť pri jej posteli veľmi utrápených. Keď sa jej však oco spýtal, či ju niečo bolí, odpovedala (píšuc na papier): keď si tu pri mne, nič ma nebolí.
Nikol svoj boj dobojovala 13. októbra. Možno prehrala boj so životom tu na zemi, ale ten večný život si uchovala. Odišla ako nevesta v bielych šatách v sprievode družičiek... Svojim životom (hoci len krátkym) podala pekné svedectvo. Počas 3-mesačného zápasu s utrpením a bolesťou spustila reťazec modlitieb, mnohí sa začali viac zamýšľať nad životom a vážiť si ho... posledná rozlúčka s ňou bude pre mnohých určite nezabudnuteľnou spomienkou...
Zbohom Nikol...
PS: Niektoré myšlienky boli spomenuté na kázni počas pohrebného obradu.
