Čo Turci a komančovia nestihli

Koniec 19. a prvá polovica 20. storočia dali hradbám zabrať – prvé padli za obeť brány; vznikali nové ulice, ktorým stáli v ceste múry, a tak sa vo veľkom búralo. Nakoniec ostalo asi 30 percent z ich pôvodnej dĺžky v štyroch úsekoch. Napriek tomu hovoríme priestoru vnútri hradieb mesto. Je tam centrum.Jeden zo spomenutých úsekov – na Hrnčiarskej ulici – je zaujímavý. Táto ulica už bola mimo pôvodného mesta, nechránená hradbami. Z druhej strany opevňovacieho múru, teda vnútri pôvodných hadieb, sú pozemky patriace k domom na Holubyho ulici. K domom, ktoré stoja v centre.Hoci za komančov sa Pezinkom preliala vlna industrializácie a zmizli významné pamiatky charakteristické pre vinohradnícke mesto, hradby nikomu neprekážali.Potom prišli majetkové zmeny v deväťdesiatych rokoch. Bývanie v domoch v centre prestal prideľovať mestský národný výbor. Domy kúpili podnikatelia a začali si ich zveľaďovať. To sté platilo aj pre domy v dotyku s hradami na Hrnčiarskej.Vyviezť niekoľko kubíkov zeminy je zložitý problém. Ak však otvoríte hradby...A tak začali ľudia jednoducho búrať hradby. Bez toho, aby sa vôbec pozreli do mapy a zistili si, že im nepatria, lebo sú mestské. Bez toho, aby si zistili, že hradby ktosi zaradil medzi kultúrne pamiatky. Potom sa čudujú, ak im pamiatkári zastavia stavbu. Dušujú sa, že hradby vytiahnu späť. Jeden taký pokus znamenal použitie betónu a farebne odlišného kameňa na bývalú baštu. Ako čerešničku na torte kultúrnej ignorancie si panička na tú baštu nasadila stredomorské okrasné rastliny. Nie na svojom pozemku, na ulici, aby mala krajší zadný vchod na parkovisko.Najsmutnejšie je, že vedenie mesta, hoci v tomto prípade je primátor podľa všetkého nevinný, tento stav toleruje.Veľmi ma to hnevá.