Ďakujem za vysvetlenie

Ešte pred tým však zhrniem odpovede na moje otázky:Cirkev sa stará do nás, žije z našich daní, tak my máme právo starať sa do nej. V konečnom dôsledku je to pravda, len som ju musel dostať servírovanú na lopate. Ak má cirkev ambíciu ponúkať spoločnosti svoje videnie jej vývoja, musí zniesť aj pohľad spoločnosti do svojho vnútra. Tak ako civilný svet nie je svetom diabla, ani cirkev nie je tlupou primitívov so zatemnenými mozgami.A teraz tie sľúbené reakcie, poznámky.K majetkovým otázkam:1.Štát financuje cirkvi od roku 1949. Vtedy znárodnil ich majetok a financovanie cirkví bolo zároveň skvelým nástrojom kontroly a vydierania. Po roku 1989 sme usúdili, že to, čo komunisti spravili, bolo nemorálne a krivdu treba odčiniť. Tak sa väčšina cirkevných majetkov reštituovala až do stavu, že cirkvám na Slovensku patrí asi 1000 štvorcových kilometrov pôdy (najmä lesy a orná pôda - problém pochádza z uhorského dedičského práva, ktoré delilo majetky medzi deti, preto je na Slovensku tak bohato zastúpený fenomén schudobnelej šľachty. Cirkevné majetky sa medzi deti nedelili, ale napríklad novicky vstupujúce do rehole dávali v prospech kláštora aj svoje civilné veno). Tých málo ľudí, ktorí nielen mysleli kultúrne, ale aj mali možnosť niečo konať, vyhlásilo väčšinu cirkevných objektov za kultúrne pamiatky. Na jednej strane, väčšina kostolov a kláštorov sú jedny z mála pamiatok hmotnej kultúry, ktoré mali šancu po stáročia prežiť aj v centrách miest (mešťania svoje domy renovovali a modrenizovali, kým kostoly mohli slúžiť, aj keď neboli fungláče), na druhej strane tým štát prebral zodpovednosť za stav kultúrnych pamiatok (pracujú vo zvláštnom režime, aj minimálne úpravy musia odsúhlasiť pamiatkári). Ak komunistická moc odmietla odborné argumenty, často sa stávalo, že si zememerači vybrali kostoly a kláštory za nivelačné body, aby spravili ich prípadnú deštrukciu príliš zložitou.2.Ale späť k financovaniu: po ´89 politici vraveli o odluke cirkvi od štátu, ale namali tie gule realizovať ju. Bez ohľadu na to, či boli vo vláde kádeháci alebo mečiarovci, nedokázali to. Podobný problém je napríklad aj v Česku, kde majú cirkvi oveľa menšií kredit medzi ľudom (ľud nemusí bologovať a čítať elektronické verzie novín). Pritom by stačilo, aby každý, kto sa v sčítaní prihlási za katolíka (luterána, kalvína, žida, moslima alebo pravoslávneho), platil vyššie dane. Ja by som tie dane platil. Rád. Videl by som v tom zmysel. Okrem toho by sa presne vyjasnilo, koľko máme na Slovensku veriacich a koľko "veriacich". Na druhej strane spravodlivejšia je možnosť dať 2 percentá z daní na nejaký spolok. Pokojne by sa mohlo odstrihnúť financovanie cirkví (08, - 1 mld Sk/rok).3.K pozemkovým daniam: Uchádza mi zmysel zdaňovania nevýrobných nehnuteľností: domu, bytu, súkromnej garáže, kostola a za istých podmienok aj galérie, či štadióna.Posledná poznámka: z väčšiny reakcií na tému majetok mi vykúkala závisť. Bolo to len zdanie?K otázkam presadzovania doktrín hlásaných cirkvami do občinskej reality:1.Predstavme si situáciu, že cirkvi fungujú na báze občianskych združení; mimovládnych organizácií. Transparency international vraví, že jej cieľom je kontrolovanie majetkových pomerov politikov a čistoty štátom zadávaných obchodov. Má svoju loby v parlamente, snaží sa cez médiá komunikovať chyby, ktoré nájde a ponúkať na osvojenie zlepšenia legislatívy a jej výkonu. TI má možno 1000 členov. Vyvažuje to linkou na novinársku obec, ktorá rada siahne najmä po jej zisteniach. Katolícka cirkev (RKC) má podľa sčítania 3,7 milióna členov, gréckych katolíkov je 220 tisíc. Keby mal Greenpeace takmer 4 milióny členov a sympatizantov, asi by nestáli Mochovce. Majú oficiálne 4 milóny ľudí, ktorí aspoň deklaratívne vyznávajú spoločné hodnoty, právo od 5,5 miliónovej spoločnosti žiadať, aby sa im pripsôsobila? Samozrejme, ak Greenpeace rešpektuje názor jadrových fyzikov na využitie štiepnych procesov v ekonomike (a naopak), aj Katolíci, o. z., by rešpektovali názor o. z. Ganymedes či Aborty-mňam m. v. o. Prirodzene, po zavedení cirkevnej dane, ako som ju nadškrtol o pár riadkov vyššie, by sa počet "katolíkov" zmenšil. Ostali by len skalní - tí, ktorí naozaj vnímajú katolícke etické hodnoty ako najlepšie - to by v konečnom dôsledku bolo iba dobré. A to som nezarátal ešte asi 430 000 kresťanov iných vyznaní.1.1Majte na pamäti, že cirkevná hierarchia vystupuje v mene 3,7 milóna ľudí, lebo predpokladá, že kto sa hlási za katolíka, akceptuje aj to, že hierarchiabude vystupovať v jeho mene.1.2A toto všetko pri rešpektovaní ústavy, ktorá vraví, že SR ni ej viazaná na žiadnu ideológiu ani náboženstvo, a nie je v nej odvolávka na kresťanstvo či Boha (iba na cyrilometodskú tradíciu).Ku školám a vyučovaniu náboženstva:1.Slovenčinu sa učí, učilo alebo bude učiť 4,6 milióna Slovákov, maďarčinu 520 tisíc a matematiku 5,5 milióna (len v inom jazyku). Katolícke náboženstvo by sa podľa sčítania malo učiť (toto sa už nedá slušne vyčasovať) 3,7 mil, luteránske 370 tisíc a žiadne 900 tisíc. Kto je vo väčšine a kto v menšine? Zase sa má demokraticky prispôsobiť väčšina?1.1Samozrejme, realita môže byť (po oddelení zrna o pliev) celkom iná. Prečo je ale viac katechétov, než etikárov? Lebo o nábožko nie je záujem? Alebo za to môže odporné vatikánske sprisahanie?Ku koncu1.Mimochodom, autorom tohto aforizmu je jeden kňaz, mslím francúzsky a pochádza z 19. storočia. Parafráza znie sai takto: "Keby nebolo 6. prikázanie (nezosmilníš), katolíkov by bolo oveľa viac."2.A ešte mi napadlo zopár otázok, poznámok k diskusii:Ktorá je (okrem Egypta a Etiópie) tradične katolícka africká krajina?Ako je v ústave zakotvená výsadna úloha cirkvi?Prečo sa niekto obahjuje, že jeho volení predstavitelia neexistujú, lebo nikoho nevolil? Môj prezident je Gašpi, premiér Dzurko, šéf parlamentu Hrušák. Volil som len jedného z nich (keby som bol cez voľby na Slovensko, asi by som zvolil aj druhého). Ale všetci traja sú moji zástupcovia a hlásim sa k nim.V prvom článku som sa pýtal. Neponúkal som názory. Hľadal som legitimitu. Neriešim, čo robia luteráni, čo robia kalvíni, čo pravoslávni a čo židia či ateisti. Ale znova chcem poďakovať každému, kto bol ochotný vstúpiť do dialógu so mnou.