Spomienka na človeka

Je to asi desať rokov, čo som, ešte ako stredoškolák, išiel so spolužiakom na dva týždne do Francúzska. Bývať sme mali v jednej komunite. Cestovali sme do Štrasburgu autobusom, odtiaľ lokálkou a z lokálky nás ešte muesli 15 kilometrov viezť. Naša francúzština bol biedna.Do Štrasburgu sme pricestovali nadránom, asi o piatej. Šoféri autobusov si zvykli privyrábať ako poštoví doručovatelia. Na Slovensku zobrali obálku zabalenú v dvadsaťkorune a v mieste určenia si ju adresát vyzdvihol. Človeku, o ktorom píšem, prišiel takýto list; preto bol o piatej ráno na Place d´Austerlitz (Slavkovské námestie). So spolužiakom sme vystúpili z autobusu, zhlboka sa nadýchli rýnskeho vzduchu a vybrali sa jednou z ulíc.Na prechode pre chodcov nám dal prednosť nejaký Renault z ktorého sa vyklonil šofér a spýtal sa nás, kam ideme. Po slovensky. Išli sme na vlak. Ten chlap nám ponúkol, že nás odvezie, na stanici nás pozval na raňajky a ešte nám v pokladnici vybavil lístky. Spomenul len, že robí vo veľkej farmaceutickej spoločnosti vo výskume a už sa ponáhľa.Nepotrebovali sme jeho pomoc, ale prišla nám vhod. Nezomreli by sme od hladu, ale teplé pečivo k raňajkám je pre pubertiaka dôležité. Možno sa chcel iba porozprávať rodáčinou.Ani neviem, či sme mu poďakovali.