Cestoval som s ňou vlakom domov, pýtala sa ma: "Čo ti je, z čoho máš zase depku?" Bol som ticho. Rozmýšlal som nad tým, kedy jej to poviem. Nechcel som jej to povedať, lebo mala o týžden narodeniny, ktoré som s ňou chcel stráviť, posledný deň...potom by to prišlo.No niekomu som to musel povedať. Vystípili sme z vlaku, odprevadil som judo pol cesty k nej domov.Pýtala sa, že čo zajtra, káva? Ja s úsmevom povzbudený vždy keď sa ma pýta na ďalší ďeň a ráta v ňom so mnou som odpovedal áno. Volal som kamarátke Elko. Povedal som jej to:"Milujem,ju." Samozrejme zároveň som si uvedomoval, že to takto nesmie byť.Vedel som že ona mňa nie. Chcel som to skončiť po oslave jej narodenín, no Elko sa preriekla skôr. Skončil som to hneď. Zase som to urobil. Reset môjho života. Vždy kvôli láske. Prečo neviem byť s človekom,ktorého ľúbim s vedomím že nikdy nebudeme spolu? Prečo neviem, ako iný dostať sa z toho spoločne? Prečo potrebujem niekoľko ročné zabudnutie,vymazanie? Na tieto otázky sám neviem odpoveď, a preto to muselo prísť. Preč číslo,preč fotky kde je ona,preč...preč. Odísť preč. Zmena ľudí ktorí ma budú obklopovať. Odísť do mesta kde ju nestretnem. Už to poznám naspamäť. Dúfam, že teraz už príde tá pravá a už nikdy nebudem musieť stlačiť Vymazať...
Stop, koniec, znova reset života, začať odznova.
Bol som na návšteve v meste, ktoré ja volám mesto zábavy a radosti. Nechodil som tam však kvôli tomu, no seba aj ostatních, mne blízkych ľudí som o tom presviedčal. "Už sa teším na Miliho, čo bude zase haluzného trepať, teším sa ako zase raz budú problémy s pani vrátničkov." No pravda bola niekde inde, chodil som tam kvôli jednej úžasnej žene, ktorá sa mi časom stále viac a viac vrývala do mojej hlavy. Chodil som tam mesiace, dúfal som, že ak s ňou budem stále,stane sa to, že sa aj ja jej už konečne zapáčim. Nestalo sa...