Je to obdobie najšťastnejšej časti nášho života. Boli sme jednoduchý, tešili sme sa z jednoduchých vecí, jednoduché zmýšľanie, jednoducho šťastný.
Nástupom puberty sa začína iný život. Každý si vyberá svoju cestu. Ako prvé prichádza pocit lásky. Zrazu vieme cítiť k niekomu náklonnosť. Niekto k žene a začne hľadať v živote tú pravú, niekto k Bohu, utiahne sa do kláštora a všetok svoj život venuje jemu, niektorí začnú milovať zvieratá, iní mŕtvoly, atď. Každý sa začneme trápiť pre inú svoju lásku. Neskôr k tomu pribudne pocit potreby peňazí, ďalší problém...zmiešanosť pocitov, jeden problém za druhým. Myslíme na to ako nám nevyšla skúška, prečo nás nemiluje tá ktorú chceme alebo ten ktorého chceme, nemáme peniaze na to aby sme sa šli s kamošmi zabávať von. Myslíme na minulosť čo mohlo byť keby som sa viac učil, čo mohlo byť ak by som ju začal baliť inak, zmenilo by to niečo? Možno áno, možno nie. To už nezistíme. Preto si treba zobrať ponaučenie a ísť ďalej, pretože ak sa budeme trápiť kvôli niečomu, pokazíme kvôli tomu ďalšie a ďalšie iné veci. Lebo pri tomto období je iba na nás či ho budeme považovať za najkrajšie, krajšie ako to predtým, alebo za to najhoršie. Treba žiť pre prítomnosť a brať to čo máme, nehľadať ďalej až zistíme, že nič lepšie neexistuje. Je pekné snívať a túžiť, ale treba vedieť čo je realita, brať čo mi dáva. Lebo ako sa spieva v jednej ľudovej pesničke: „A ta moja mladosť pomaly sa kráti." A kráti sa aj obdobie, v ktorom si určujeme šťastie ďalšieho pokračovania nášho života. A ak sme sa tu nenaučili byť šťastný IBA s tým čo máme, a snívame že to bude niekedy lepšie, čo nebude, už sa to nenaučíme. Bude to len horšie a horšie. Budeme osamelejší a osamelejší, smutnejší a smutnejší.
Rodina a deti je to najkrajšie čo človek môže mať, ak sa k tomu dopracujeme môžeme byť naozaj šťastný. Viac k tomu nie je čo dodať.
Staroba, čakanie na smrť. V tomto veku už len oddychujeme, opäť si ako malý začíname všímať v živote maličkosti, presviedčame samy seba, že ten náš život bol naozaj krásny, snažíme sa napraviť všetko čo sme za ten krátky čas nestihli. Budeme sa pozerať na naše zvráskavené ruky, po rokmi opálenej tvári nám budú stekať slzy. Preto treba robiť veci tak, aby sme nemuseli toho veľa napravovať, keď už môže byť neskoro a nemusíme to už stihnúť. Veď za chvíľu sa bude naše mäso rozkladať v zemi, budeme smrdieť, rozožratý červami, nebudeme potrebovať už nič, peniaze, problémy, láska, vzťahy, ľudia, škola a celý svet, všetko nám to bude už jedno. A tak si znova a znova uvedomíme to že je to krásne žiť ale aj to že je to krátke, uvedomíme si, že chceme ešte žiť...ako rýchlo to prešlo. Tak krátke a tak krásne, tak krátke a tak krásne...
