Ako sme zachránili holubovi život a ako sa pri tom trikrát posral

Včera som sedel na izbe (Šturák, Mlynská dolina, BA, VB B, 11. posch.) a písal nejakú prácu do školy, keď mi vbehol do izby môj spolubývajúci Emo a zakričal: „Johny, poď sem rýchlo, makaj!“ Ja som sa automaticky postavil, že čo za debilinu to bude, ale čudujsasvete! na našej intrákovskej chodbe sa ocitol z ničoho nič HOLUB. Píšem s kapitálkami, lebo bol veľký a besný (je možné že posledných pár slov som použil iba na svoju obranu, uvidíte) a mierne vydesený.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (2)

Po prvých dvoch minútach lozenia za ním po chodbách (posral sa prvý raz), mi skrsla v hlave dobrá vtákovina a to taká, že ho naženieme do výťahu a keď si ho niekto privolá a otvoria sa dvere, dostane infarkt z vylietavšieho holuba. To sa nám, ale po niekoľkých neúspešných pokusoch nepodarilo doviesť do šťastného konca (posral sa druhý raz) a tak sme sa rozhodli, že ho vyslobodíme inak.

Otvorili sme balkónové dvere na kuchynke, ktorá je uprostred chodby a Emo mal za úlohu nahnať ho ku mne a ja som ho mal usmerniť do kuchyne. Vtip bol v tom, že on sa celý čas prechádzal, ale ako ho Emo začal natláčať smerom ku mne vzlietol a ja som dostal mierny infarkt, takže to vyzeralo nasledovne.

„Ježiši, Emo, šak ma skoro zabil! Videl si ho, blázna?!?“
Stál som pričupený pri múre s detailným odtlačkom kúska omietky na mojej tvári. Tak mu hovorím:
„Počuj, poďme po náradie a uvidíš, že sa nám to podarí.“

Tak sme sa vrátili s veľkou dekou a vtedy už bolo holubovi Ďoďovi (medzičasom mu prischlo toto meno) jasné, že je v úzkych. Pozrel sa na nás bezradne, ale v jeho očiach bolo vidieť, že sa neprestane brániť do poslednej kvapky jeho riedkej sračky. Keďže už sme mali pol intráku obsratého, rozhodli sme sa, že toto bude rozhodujúci duel (resp. trio alebo ako sa to povie). Emo sa odhodlane postavil pred kuchynku a roztiahol na celú šírku deku a bol pevne rozhodnutý nepustiť ho cez túto rafinovanú prekážku ani keby pečené holuby z neba padali. Pochopil to, už preňho nebolo cesty späť. Musel sa poddať. Pochopil ako je nám dobre na internátoch, ale toto miesto jednoducho nie je pre holuby.
Tak som ho pomaly začal navádzať smerom k Emovi a keď už sme boli na krok od strašiaka s obrovskou dekou cez celú šírku chodby, Ďoďo sa posral tretíkrát a naposledy. Potom takto odľahčený rozcupital sa smerom do kuchynky, rozprestrel svoje obrovské krídliská a vyletel von.

Človek opäť zvíťazil nad ríšou zvierat. Pozreli sme sa s Emom na seba a bez slov sme sa pochopili. Škoda. Vedeli sme, že by sme boli dobrí priatelia, no Ďoďa čaká von krajší život. A my sme to vedeli.