Prečo vietor fúkal

ver mi
nič nie je len tak
ani moja tvár otlačená
v kruhoch mojej postele

vyrval by som
si spomienku
no nemám čím
tak všetko ničím
lebo cítim
že som ničím
kričím, vrieskam
trieskam spomienkami
o svoje čelo
neveselo mi je
neveselo

vrelo by som objal
človeka
oddnes si odvykám
vzlykám
ako malá dieťa
raz
možno raz
zavediem ťa

tam kde sa to dá
kde niet sveta
ktorý súdi
nie je móda
oči, ktoré ťa majú stále na dohľad
pohlaď ma
ber na mňa ohľad

nie je jednoduché byť bláznom
žiť naplno
očami iných prázdno

ododnes nesiem krásu
svojho sveta sám
priznávam
nie je jej veľa
možno je jej málo
ale čo s tým
už sa stalo
niečo mi ťa vzalo

a začínam si uvedomovať
kam
prečo
odkiaľ
fúkal vietor
ktorý už nefúka

pred nami čistá lúka
spravím ti dúhu do oblúka
a budem bláznom naďalej...