Sedeli sme pri stole a dostali sme pred seba večeru. Na tom by nebolo nič zvláštne, teda až na nasledujúci nesúzvuk dvoch viet a dvoch svetov.
„Dobrú chuť,“ vraví Janka Elimu.
„Prečo mi tak hovoríš?“ nechápavo sa pýta päťročný chlapec.
Trhlo so mnou. Pozrel som sa naňho, on na mňa a povedal mi, že som smiešny, tak som sa usmial a ticho jedol ďalej a rozmýšľal.
Po večeri mi Janka vysvetlila, že je to chlapec z problematickej rodiny. Už dlhší čas žijú v krízovom centre. Iba on a mama, ktorá sa niekoľkokrát pokúsila o samovraždu a Eli sa ju už niekoľkokrát pokúsil zabiť. Otec bol násilný alkoholik, museli pred ním ujsť. Chlapec nemá rodičov, hodnoty, nemá žiadne sociálne prostredie, ktoré by mu mohlo ukázať, čo je dobré a čo zlé, nemá žiadne mantinely, najmä nevie, čo je to mať rád, má iba psychickú poruchu nadmernej agresie a neschopnosť pochopiť svet. Ešte veľa čudných vecí sa stalo v ten večer. Keď som odchádzal, Janka mi odomkla dvere a so všetkými som sa rozlúčil.
Malý Eli stál pri dverách a spýtal sa ma: „A teraz nás zamkneš?“
Zamrazilo ma, keď som si uvedomil, čo v ňom krízové centrum, to asociálne prostredie, zanechá. Ako keď Reda prepustili z väzenia vo filme Shawshank Redemption a bez povolenia nevedel ísť ani na záchod.
Janka sa k nemu sklonila a pošepkala mu: „Neboj sa, tu sa zamkneme my sami.“
Celý večer som premýšľal a uvedomil si, že som hrdý na Janku, ktorá zvláda tak náročné dieťa, hoci sama má obrovské zdravotné problémy. Uvedomil som si, že nemôžem nikoho súdiť a odsudzovať a najmä - mám sakra šťastie, kde som sa narodil a vyrastal.
