Podľa štatistiky zverejnenej BBC, každý deň sa v JAR stane 68 vrážd, 135 znásilnení, 41 prepadnutí a únosov áut a 731 vykradnutí domov. Za rok tam násilnou smrťou umrie približne 25 000 ľudí, z toho 100 policajtov.
Za mesiac, čo som tam bola, som asi len trikrát šla peši po ulici viac ako 100 metrov. Nepreháňam. Všade sa chodí autom, bránky pre peších príchodzích vedľa brány pre auto (na automatiku samozrejme) sú ojedinelé. Akonáhle sa nastúpi do auta, každý si zamkne svoju stranu, ak to predtým neurobí šofér pre ostatných. Väčšina áut má tzv. anti-hijack alarm. Je to tlačítko skryté v aute (v blízkosti šoféra), pod kobercom, pod sedadlom a podobne, ktoré musí šofér do 30-tich sekúnd od naštartovania auta stlačiť, inak sa vypne a zablokuje motor. O umiestnení tlačítka vie len majiteľ a jeho miesto sa neprezrádza ani najlepším priateľom. Počas cesty po nekonečne rovných, kvalitných juhoafrických cestách míňame tabule s varovaním „Nezastavovať! Riziko prepadnutia“. Spoľahlivé auto sa tu váži zlatom.
Každý priemerný juhoafrický dom má vysoký plot. A minimálne dvoch psov. Ploty mávajú aj elektrifikovanú vrchnú časť a na bráne tabuľu „Armed response“. Populárne sú severské plemená s modrými očami a čau-čau-ovia s čiernym jazykom. Pýtate sa prečo? Staršie generácie vykrádačov domov veria, že v týchto „iných“ zvieratách žijú duchovia ich predkov a boja sa ich viac, než „obyčajných“ psov. Dokonca existuje špeciálne juhoafrické plemeno zvané burbul , čo je niečo ako buldog o veľkosti dogy. Burbul jedného známeho tam zabil vlamača, prehryzol mu krk. Bolo to ešte mláďa.
Bežne sme počuli výstrely vo večerných hodinách. A to som bývala vo veľmi pokojnej štvrti Krugersdorpu (počet obyvateľov ako BA). Romantické večerné prechádzky po meste nehrozia. Vlastne ani nie sú chodníky. Verejná doprava neexistuje. Čierni využívajú tzv. taxi, ale do nich si žiadny beloch nesadne, Bieli to považujú za čistú provokáciu a hazard so životom.
Tu nastáva problém, keď sa ide na párty. Vždy jeden z posádky auta nemôže piť. Ale chápaví hostitelia väčšinou poskytujú okrem občerstvenia aj ubytovanie. A počas teplých nocí sa dá kľudne spať aj pri bazéne, ktorý má skoro každý dom.
Ani raz som nebola svedkom ani obeťou akéhokoľvek trestného činu, domáci sa o mňa dôkladne starali, ale moje nadšenie občas preťali historkou o niečom strašnom, čo sa stalo ich známim. Verím im, na rozdiel odo mňa, oni poznajú realitu a nielen turistické atrakcie... Pokračovanie ďalších postrehov a zaujímavostí o pár dní :-)
