Jasné, že treba rozlišovať. Keď sa vyberiete na dlhú cestu neklimatizovaným autom, alebo, ešte lepšie, autobusom, za teplôt niekde okolo 38°C, verím, že váš pôžitok z jazdy a spoločnosti, ktorá vás, prípadne, obklopuje, asi príliš intenzívny nebude. Alebo ak, naopak, letíte v sterilnom prostredí business class, celý čas ste v priestore oddelenom od ostatných ľudí a nezdvihnete zrak od obrazovky svojho počítača, pretože potrebujete pracovať, pravdepodobne si z tejto cesty tiež nejaké farbisté zážitky neodnesiete (ak teda neletíte v najpríšernejšom počasí, vaše lietadlo nespadne, na palube nebudú teroristi, ktorí by z vás chceli urobiť svojho rukojemníka alebo nedobrovoľného samovražedného spoluatentátnika a podobne). Aj keď, netvrdím, že takéto cesty musia byť nezaujímavé. Ani jeden z popísaných prípadov som nezažila, tak vlastne ani neviem, o čom hovorím (ale aspoň som sa slušne priznala...). Vo všeobecnosti však predpokladám, že medzi vaše najčarovnejšie dobrodružstvá asi patriť nebudú.
Ale, vlastne, nemám na mysli výlučne ani také tie výnimočne vzrušujúce a odvážne cesty, ako keď sa niekto vydá do sveta sám a spoločnosť mu robí iba pár kusov spodnej bielizne, jedno tričko, a, ak je prehnane čistotný, možno ešte zubná kefka, na úvod vyrazí na najbližšiu križovatku za Terchovou, začne stopovať a v úmysle má dopracovať sa napríklad na Veľkonočné ostrovy, po ceste sa zoznámi s kolumbijským drogovým priekupníkom, zapletie sa do sprisahania proti americkému prezidentovi a unikne smrti o vlások niekde v brazílskych pralesoch, náhodou objaví pár neznámych kmeňov nedotknutých civilizáciou, ožení sa s indickou princeznou, alebo dvomi, a svoje ťaženie zakončí tým, že ho obyvatelia Náhorného Karabachu vymenujú za svojho hlavného reprezentanta a on im pomôže vyriešiť medzinárodnú krízu. (K predchádzajúcej vete mám dva komentáre: 1) je to pravdepodobne najdlhšia veta, čo som kedy napísala; 2) výlet v nej opísaný, ak dotyčný stále bude mať za cieľ dostať sa na Veľkonočné ostrovy, má síce pomerne čudesnú trajektóriu, ale to sa pri vzrušujúcich a odvážnych cestách (vraj) občas stáva.)
Verím, že tento článok tiež zatiaľ sleduje pomerne čudesnú trajektóriu, keďže sa zatiaľ len úspešne popieram a píšem, o čom nebudem písať. Verím aj tomu, že niekto to už medzičasom mohol s čítaním vzdať a popravde, nemám mu to za zlé. S takouto fajtou mojich potenciálnych fanúšikov sa teda, aspoň takto ex post, lúčim a tým, ktorí ešte vydržali, odkazujem, že sa plánujem naozaj čo najskôr dostať aj k nejakému reálnemu obsahu.
Zaujímavé veci sa môžu prihodiť aj na úplne obyčajných cestách. Alebo sa vám môžu... ehm, pravidelne „prihadzovať" - ak ide napríklad o cestu, ktorú podnikáte každý deň a už ste si na ňu tak navykli, že o nej už ani neuvažujete ako o „ceste" v pravom slova zmysle. Viete, takej tej, ako keď sa niekto vydá do sveta sám a spoločnosť mu robí iba pár kusov spodnej bielizne, jedno tričko a... uhm, dobre, to som už myslím spomínala.
Na každodenných cestách je parádne napríklad to, že môžete cez ľudí sledovať plynutie času. Ja si trebárs spomínam na svoju každodennú cestu do školy, ktorá spočívala vo vyjdení z domu na zastávku, párminútovom čakaní, 10-minútovom vezení sa a vylezení z autobusu priamo pred školou. Nuda, čo? Ó, nie. V prvom rade som, tak ako každý iný každodenný cestujúci, stretávala stále rovnakých ľudí, keďže som cestovala každé ráno v rovnakom čase. Nemám ani tak na mysli známych ľudí, ktorí cestovali so mnou, ale takých, ktorých osobne nepoznám. Napríklad okolo mňa vždy prechádzala jedna slečna s pôvodne hnedými vlasmi prefarbenými na blond. Najprv bolo vidieť len pár centimetrov odrastenú hnedú farbu pri korienkoch. Po nejakom čase, ako tak odrastanie pokročilo, slečna začala vyzerať, akoby mala na hlave nasadenú takú tú lodičkovitú čiapku, čo nosia vojaci. Tá sa neskôr zmenila na obraz hnedej jarmulky nasadenej na slečniných blond vlasoch. Ku koncu môjho pôsobenia na spomínanej zastávke to už bola regulárna zimná čiapka. Alebo chlapec, ktorý bol v jednom kuse zamračený a vyzeral, že ak mu niekto skíži cestu, môže zle dopadnúť. Odhadovala som ho na študenta so záujmom v prírodných vedách. Neviem prečo. Nie, nemyslím si, že každý, koho bavia prírodné vedy, je nevyhnutne kontinuálne namosúrený, ale tohto chlapca jednoducho vnímam ako prírodovedca, nech si myslí, čo chce. Pravdepodobne si o tom nemyslí nič, keďže to nevie, ale tým sa ja teraz zaoberať nejdem. Okolo ešte zvykla chodievať pani s vlnistými vlasmi (tú som mala pracovne špecifikovanú ako účtovníčku alebo sekretárku), ktorá každý rok hrozne skoro vyťahovala letné oblečenie a nosila sandálky bez pančúch už niekedy koncom marca.
Poviete si, hovadiny. Čo ma po nich? Nech si nosia aj plážové šľapky v strede zimy, ich vec. Jasné, že je to ich vec. Vášmu dňu to ale dodáva oporný bod. A možnosť dlhodobého sociologického výskumu s takpovediac nulovými výsledkami. No nie je to skvelé?
Moja terajšia cesta z domu do školy vyzerá trochu inak. Asi najväčšia zmena je to, že sa už nekoná každodenne. Predsa len, absolvovať každý deň zhruba 6 hodín tam a 6 naspäť, to by asi po nejakom čase zdolalo aj výnimočne nezlomných jedincov. Preto chodím domov len občas, a moje pozorovania sa už nezameriavajú na konkrétnych ľudí. Aj keď, teoreticky by sa mohli. Jedného hašterivého pána som stretla už asi štyrikrát, a zakaždým sa bolo nad čím pozastaviť. Všeobecne by to však bolo pomerne náročné, a tak sa uspokojím aj s náhodnými „obeťami".
Aby som však uviedla vec na pravú mieru, v skutočnosti málokedy vstupujem do vlaku alebo autobusu s cieľom pozorovať spolucestujúcich. Ani ich nasilu neťahám do konverzácie so mnou. Avšak na druhej strane sa občas nájdu takí, ktorí cestu vnímajú ako možnosť vyrozprávať sa, zoznámiť sa, zabaviť sa... čokoľvek, len nie v tichosti a osamelosti presedieť (v horšom prípade prestáť) pár hodín a vystúpiť. Takí, ktorých si zapamätáte.
No a to je ono. O nich chcem písať. Priznávam, úvod bol... nuž, trošku dlhší než býva zvykom. Opäť pozdravujem tých, ktorí prestali čítať medzi prvou rozlúčkou so vzdajúcejšími sa a týmto bodom. Ak existuje niekto, kto ešte stále pokračuje, momentálne ho virtuálne tľapkám po pleci a chválim za trpezlivosť. Myslím, že je dosť možné, že sme už len sami dvaja. Čo, potykáme si? Ja som za.
Určite sa aj tebe už stalo, že ťa niekto náhodne oslovil, len tak, nič nechcel, len sa podebatiť. Dopravné prostriedky sú na to ideálne miesta. No dobre, nie všetky, možno taká indická rikša, v ktorej sa vedľa seba tlačí zhruba 8x viac ľudí, než je jej kapacita, až také bezchybné podmienky na spoločenskú konverzáciu neposkytuje, ale uvažujme trebárs o štandardných stredoeurópskych vlakoch. Vlakom chodím najčastejšie, tak preto spomínam práve vlaky, vieš?
Je až obdivuhodné, akí dokážu byť niektorí ľudia komunikatívni. Niekedy je síce otázne, či ide ešte stále o komunikáciu, ak sa zapája viac-menej iba jedna strana (spravidla tá, ktorá celý nápad s komunikáciou aj začala realizovať), ale to teraz vlastne ani nie je podstatné. V každom prípade, nedávno som vo vlaku stretla jedného pána, ktorému sa podarilo prekonať všetky moje doterajšie predstavy o význame slova „zhovorčivosť." Toto bola zhovorčivosť vykultivovaná do najvyššieho stupňa a všetci tí, ktorých som doteraz považovala za zhovorčivých, sú oproti nemu v tomto smere vyložení diletanti. Fakt.
Tento pán bol niečo ako ľudské perpetuum mobile. Nezastaviteľný. Očividne mu neprekážalo, že mám na ušiach slúchadlá a čítam knihu. To by, aspoň predpokladám, pre väčšinu ľudí bolo znakom toho, že nemám v úmysle púšťať sa s nimi do konverzácie. Avšak pán mal v úmysle púšťať sa do konverzácie so mnou a teda na nejakej mojej vôli či nevôli veľmi nezáležalo.
„Dopravný" rozhovor je zjavne najlepšie začať otázkou „Kam cestujete?" Ja viem, je to logické, asi by málokto začínal tým, že by sa, čo ja viem, vyzvedal na hrubý domáci produkt Ománu, ale aj tak. I tomuto môjmu spolucestujúcemu to poskytlo vhodný odrazový mostík. Po radostnom zistení, že obaja cestujeme až na konečnú, začal, asi zo slušnosti, zisťovať aj to, odkiaľ a prečo cestujem, čo tam robím, a ako sa mi tam páči. Po odbavení týchto nevyhnutností sa pustil do rozprávania o sebe, a to už stačilo len načúvať. A že bolo čomu... Moje chabé pokusy nasadiť si slúchadlá späť na uši a venovať sa svojmu boli odbité bez akejkoľvek pozornosti. Nuž tak som sa dozvedela, že so svojou priateľkou, ktorú pracovne nazýval „moja," sa zoznámil na dovolenke, na ktorej bol ešte „s predošlú mojú." Dozvedela som sa i to, kde študovala aktuálna „moja", čo robí teraz, koľko má rokov a detí a ako vyzerá. Pre utuženie dojmu mi pán ukázal i jej fotografiu. Nasledoval výpočet kladných vlastností „mojej" a veselých zážitkov, aké sa im spolu zatiaľ podarilo nazbierať. Otázka „mojej" bola na čas opustená, aby sa rozprávač presunul k otázke používania maďarčiny na južnom Slovensku, nedávnej hádke s kolegom v práci a podrobnom opise vlastnej výhry v športke v osemdesiatom druhom. Myslím, že niekde tu som nadobro vzdala pokusy vrátiť sa k činnosti, ktorej som sa venovala pred chlapíkovým príchodom. Cenou, ktorú v športke vyhral, bol zájazd do Istanbulu, kde tento pán podľa všetkého slávil úspechy na rôznych poliach - spomínam si na jeho farbisté líčenie karnevalu a dobrých vzťahov so susedkami vo vedľajšej izbe. Podotýkam, že ku všetkým týmto informáciám som sa dostala bez akéhokoľvek vlastného pričinenia - stačilo kývať hlavou a počúvať. To však nebola najlepšia vec na celom diškurze. Najlepšie bolo chlapíkove oduševnenie. Všetko bolo „bezvadné", „moja" bola „super" a všeobecne vyzeral, že s ničím nemá problém. Popravde som nakoniec bola celkom rada, že som ho stretla. Predsa len, niekto, kto dokáže s nadšením rozprávať o vlastných aktivitách bez výraznejšieho prerušenia zhruba jeden a pol hodiny, to sa len tak nevidí.
Kam cestujem sa ma raz opýtala i pani v rokoch, ktorá podľa všetkého patrila k tzv. „rozdávačom" - teda ľuďom, ktorých do smrti urazíte, ak si nevezmete, čo vám ponúkajú. Táto konkrétne ponúkala čokoládu, čo bolo výrazne pozitívne, ale verím, že naraziť na rozdávača môže byť niekedy aj nepríjemné, najmä ak máte pred sebou niekoľko hodín, počas ktorých bude sedieť priamo pri vás a nebude možnosti uniknúť mu... Na cieľ mojej cesty sa ma pýtal i jeden vysmiaty postarší černoch v londýnskom autobuse, ktorý však po mojej odpovedi neprešiel ku rozprávaniu o sebe, ale pýtal sa ďalej na moje povolanie, miesto, kde bývam a miesto, kde študujem... Keď som mu povedala, že študujem v Čechách, vyzeral, že je naozaj prekvapený. A je fakt, že prekvapená som bola aj ja, keď mi začal želať dobrý deň po česky a vysvetľovať, že niekoľko mesiacov strávil v Prahe ako zamestnanec jednej banky... Kam cestujem sa ma opýtal všelikto, a snáď sa ma ešte niekto niekedy opýta i v budúcnosti a ja sa zas niečo nové dozviem...
Aby som ale pokračovala v dobrej tradícií popierania sa, treba spomenúť i iných spolucestujúcich, ktorí s tebou síce nenadväzujú hovory, ale zaujať ťa môžu aj inak. Ľudia, čo si celú cestu potichu spievajú náboženské pesničky, debatujú so svojimi spoločníkmi, často o rôznych delikátnych témach, tak hlasno, že nie je možné ich prepočuť ani pri najlepšej vôli, dokážu s niekým telefonovať niekoľko hodín, či, naopak, niekoľko hodín sedieť bez pohnutia a nič nerobiť...
Pýtaš sa, čo som týmto textom chcela povedať? Nič dôležité, odpovedám ti. Možno len to, že na cestách sa dajú stretnúť rôzne zaujímavé figúrky. A že ťa môžu prekvapiť, potešiť, rozosmiať, narušiť ti plán, naštvať ťa, ovplyvniť, otráviť, zaujať, čokoľvek. Ja viem, že na to nemusíš liezť do vlaku, autobusu, električky... Ale môžeš. Šak život je cesta. Číňania a Jack Kerouac vedia svoje.
Ak si fakt vydržal(a) čítať až potiaľto, myslím, že je načase zvažovať žiadosť o začatie procesu kanonizácie alebo aspoň udelenie nejakého ocenenia za chrabrosť. Zaslúžiš si to.
A inak, keby dačo, kam cestuješ, hm?
