Tatiana Hořavová
Všetkým osamelým ľuďom
Pamätám si, ako ma raz, mohol som mať tak sedem rokov, matka naháňala pripravovať sa do kostola. Ale mne sa vôbec nechcelo. Vonku nebolo nič lákavé, akurát upšaný Liverpool, a kostol bol strašne ďaleko.... skoro celé dva bloky od nášho domu. Schoval som sa pod perinu a zakryl som si oči; bol som si istý, že ma nenájdu.- Paul, okamžite vylez z tej postele a obleč sa! Za chvíľu odchádzame! Takže sa tomu nevyhnem. Pritom som tam bol minulú nedeľu. A aj tú predtým. Vlastne všetky nedele, čo si pamätám. Akoby to nestačilo... a pritom sa tam deje stále to isté. Na druhej strane, pravda je aj to, že tam občas chodia všelijakí zaujímaví ľudia - napríklad Eleanor. Matka hovorievala, že Eleanor žije vo sne a že je napoly bláznivá, ale ja som ju mal celkom rád. Vždy sa správala inak, zvláštne, a robievala rôzne čudné veci... ktovie, čo si vymyslí dnes...
