Ako vstúpiť do prednáškovej sály plnej ľudí

 Zvuk potlesku spoza dverí sály mi môj jasný a jednoduchý plán mierne narušil. Predpokladala som totiž, že prvá časť tým skončila, dvere sa otvoria a ľudia v rámci prestávky začnú vychádzať z miestnosti von. Nič také sa však neudialo. To čo, dnes sa teda pauza nekoná? To tam mám teda teraz len tak vbehnúť? Dve slečny stojace pred dverami miestnosti asi uvažovali podobne, a na rozdiel odo mňa rýchlo prešli od úvahy k činu.
 Tu sa mi asi treba priznať, že vbiehanie do miestnosti, v ktorej sa koná prednáška, alebo vlastne čokoľvek iné, kde je predpoklad, že keď tam vojdete v polovici, všetky oči sa uprú na vás, nepatrí k mojim obľúbeným voľnočasovým aktivitám. Asi málokto sa v niečom takom vyžíva, ale myslím, že niektorým ľuďom to až tak nevadí. Mne to ale vadí veľmi. Spomínam si na celkom slušný počet momentov, kedy som niekoľko desiatok minút stála pred dverami, za ktorými sa konalo niečo, čoho som sa chcela, mala, nevedela či sa chcem alebo uvažovala že sa zúčastním. Niekedy som sa osmelila a vošla, a niekedy aj nie. Asi by som s tým mala niečo robiť, v tomto konkrétnom okamihu som však stála na chodbe, dvere sa práve zatvárali po vojduvších slečnách a ja som rozmýšľala, čo so sebou.
 V rámci dobrého zvyku sa moja úvaha natiahla na niekoľko minút. Zrazu som uvidela ďalšiu dámu, ako sa s odhodlaným výrazom rýchlym krokom približuje ku dverám. Zapojila som svoje brilantné logické myslenie a usúdila som, že je možné, že sa tiež chystá vojsť do miestnosti. Rýchlo som vyhodnotila svoje pozície a dopracovala sa k záveru, že vojsť s niekým ďalším je lepšie ako vojsť sám, pretože tak sa už spomínané pohľady počúvajúcich môžu rozdeliť na viac objektov.
 Vyštartovala som ku dverám, na dámu som vrhla taký ten sprisahanecký my-čo-chodíme-neskoro-vieme-o-čo-ide úsmev, a vkročila som spolu s ňou do miestnosti. Dáma ladne odplávala a stratila sa niekde v dave, a mne zostala úloha zatvoriť dvere.
 Vďaka pootváraným oknám a príjemnému letnému vetríku sa to ukázalo ako neľahký údel. Ale ja som sa nedala. Ešte stále v snahe minimalizovať dopady neskorého príchodu som sa najprv pokúsila dvere veľmi pomaly a nehlučne privrieť. V domnení, že sa mi to podarilo, som zložila ruku z kľučky a chystala sa odísť. Bohužiaľ, pohľad na otvárajúce sa dvere ma prinútil vrátiť sa na svoju štartovaciu pozíciu, stále však s predpokladom, že som nenápadná.
 Druhý pokus sa ale tiež nevydaril. Spoza seba som začula pobavený smiech. Takže úplne nenápadná už nie som. Nevadí, skúšam ďalej. Pridávam silu, aby som sa ubezpečila, že dvere naozaj zavriem a budem sa už konečne môcť zašiť niekde do zadnej lavice a tváriť sa, že tam nie som.
 Vyšlo to! Dvere sú zavreté, a ja sa s víťazoslávnym pocitom otáčam a chcem odísť. Nejde to. Zúfalý pohľad na všivavé dvere a zistenie, že som si do nich privrzla sveter, ktorý som si ráno v rámci schaoseného pobiehania po izbe zobrala so sebou úplne zbytočne. Paráda. Do uší mi vráža vlna podfúzového rehotu. Periférnym videním si všímam, že sa otáčajú aj ľudia v predných laviciach a so záujmom pozorujú, čo za zázrak sa to deje pri dverách. Cítim, ako sa mi líca začínajú sfarbovať a po chvíli úspešne imitujú odtieň zrelých paradajok.
 Najprv skúšam sveter rýchlym a priamo nasmerovaným pohybom z dverí vytrhnúť. Samozrejme, že sa mi to nepodarilo, zato dvere sa dôkladne zatriasli v zárubniach, čo mi zabezpečilo ešte väčšiu pozornosť. Takže ich musím znova otvoriť, čím predo mnou vyvstáva vízia ich opätovného niekoľkonásobného zatvárania. Ešte by som tam ten sveter mohla nechať visieť a tváriť sa, že som to mala od začiatku v úmysle. To, že som sa ho pokúšala vytrhnúť, bola v skutočnosti len skúška, či je tam dobre zachytený. Pozerám za seba a odhadujem, že počúvajúci by pre takýto postup možno nemali pochopenie. Popri tom si všímam, že sa na mňa pozerá i prednášajúci.
 So zaťatými zubami dvere znova otváram, vyťahujem sveter, a dvere sa snažím zavrieť. Tentoraz už nič nenechávam na náhodu. Možno „zavrieť" ani nie je to najlepšie slovo, ktoré by som tu mala použiť. Ozvena tresnutia sa odráža od stien, ja sa už naozaj odvraciam od tých pekelných vrát a očami hľadám voľné miesto úplne vzadu. Najviac by mi vyhovovalo nejaké také v oddelenej miestnosti. V inom meste. Na inom kontinente.
 Jediné voľné miesto v zadných radoch je na úplne opačnej strane sály. Vydávam sa teda na púť pomedzi tašky na zemi a akosi čudesne rozmiestnené stoličky. Ktosi rozumný otvára okno asi v polovici mojej plánovanej trasy, čo si v zaujatí prekračovania niečieho ruksaku samozrejme nevšimnem a skoro doň napálim. Vidím, že slušná časť obecenstva ešte stále sleduje moju krížovú cestu. Rozhodnutie sadnúť si robím okamžite, a ukladám sa na miesto na kraji radu, priamo tam, kde momentálne stojím. Nešťastník, ktorý má na lavici porozkladané svoje veci, ich pod vplyvom môjho ominózneho pohľadu rýchlo odťahuje na svoju stranu. Ja zatiaľ bez pohnutia upieram zrak pred seba a pracujem na vytváraní ilúzie, že som neviditeľná.
 Keď sa mi podarí skoncentrovať sa natoľko, aby som dokázala počúvať, čo hovorí prednášajúci, zachytávam čosi, čo znie ako záver odpovede na niečiu otázku. Nasleduje poďakovanie za pozornosť, potlesk a otvorenie dverí. Začína prestávka. Dokonalé.
 Nabudúce si asi trikrát rozmyslím, či fakt zaklapnem budík a budem spať ďalej. Ale ako sa poznám...