No dobre, viem, že tieto prirovnania boli „trošku" prehnané, ale fakt je, že skúškové nie je ničím príjemným, skôr naopak. To by (minimálne na prvý pohľad) celkom hralo do karát rôznym sebatrýzniteľsky založeným jedincom. Nuž a my, čo máme v sebe snahy o martýrstvo viac než všetci stredovekí svätí dohromady (minimálne na prvý pohľad...), vieme, čo robiť: skúškové obdobie si treba zdvojiť. Veď napokon, prečo by človek študoval len jeden odbor, keď môže študovať rovno dva, však? V rámci pelíškovského hesla „dvě dávky" si teda do svojich kalendárov / diárikov / plánovačov / osobných počítačov / mobilov / hlinených doštičiek zapisujeme dvakrát toľko skúškových termínov než jednoodborovci, obchádzame dvakrát toľko skúškových miestností a vo finále máme dvojnásobnú radosť, že je to za nami. A ak by to niekde aj nevyšlo, vždy si môžeme povedať: „Nevadí... z jednej školy ma vyliali, ale je tu ešte druhá...(ak teda nepôjde o double vyhodenie...)"
V každom prípade, moje prvé (a hneď dvojité) skúškové obdobie sa skončilo, a je také skončené, ako nikdy predtým... Intenzívne sa z toho teším, ale ku niektorým momentom z neho sa teraz vraciam, pretože ma doviedli k celkom zásadným úvahám...
...úvahám o tom, že skúškové môže byť zážitkom nielen pre vedomie, ale i pre podvedomie...
...po krátkom spánku, ktorý sa ani omylom nedá nazvať osviežujúcim, sa zobúdzam na zvuk budíka, ktorý by som najradšej zlomila vo štvoro. Majetkové cenzy... panebože, šak ja o nich nič neviem! Silou vôle sa dvíham z postele a idem ku stolu... prehŕňam sa vo vlastných poznámkach... majetkové cenzy... majetkové cenzy... kde sa o nich píše? Ktorej otázky sú súčasťou? No tak, niekde to tu musí byť... Zívam... O pár hodín mám skúšku a o majetkových cenzoch neviem zhola nič... Ale tak už ma to prestáva baviť... blbé cenzy... počkať, a sú vôbec v nejakej otázke? Majetkové cenzy...? A kde by boli? Moment... panebože, mne sa o nich asi len snívalo... mne sa sníva o majetkových cenzoch... zlý vývoj, veľmi zlý vývoj...
...po jednej z prvých skúškových „rúnd" prichádzam na internát. V ten deň som šla spať asi okolo pol štvrtej nadránom. Vstávala som niečo krátko po šiestej, o deviatej mi začínala skúška č.1, potom chvíľka na obed a presun na druhú fakultu, skúška č. 2 začínala tuším o pol druhej... Cestu naspäť na internát som ani príliš nevnímala... metro, autobus...automaticky som vošla do bloku budovy, kde bývam, hore po schodoch, jasné, teraz doľava... a nejako sa mi to začalo nezdať. Tá podlaha... akási je iná. Žeby od rána vymenili linoleum? Alebo sa mi nejako zosvetlila vízia odvtedy, čo som tu bola naposledy? Nič to zato, nenechám sa tým rozhádzať, prichádzam ku dverám svojej izby... šak to sú úplne iné dvere! Iná kľučka, vedľa nej akási neznáma nálepka... Kalným zrakom pozerám okolo a v konečnej fáze úvah usudzujem, že som asi vošla na iné poschodie, než som chcela... V polospánku prichádzam k záveru, že to so mnou začína vyzerať fakt zle, keď neviem ani trafiť do vlastnej izby... Otáčam sa a kráčam ďalej, schody, zabočiť... okay, správne dvere, vyzerajú povedome... hlasy. Zo zvyku hľadím ďalej do chodby, čakám, že niekto vyjde spoza zákruty... a nič sa nedeje. Počujem kohosi rozprávať, nikoho však nevidím... nevadí, nevšímam si, dávam dolu ruksak a hľadám kľúče... hlasy počuť lepšie. Takže takto to je... nič, nič a zrazu začnete „počuť hlasy". Odovzdane rozmýšľam, ako sa budem cítiť vo zvieracej kazajke... vchádzam dnu do izby. Hlasy idú samozrejme so mnou. Kladiem ruksak na zem a zrazu si všimnem blikajúce svetielko v prednom vrecku... Ha! Tak tie hlasy nie sú v mojej hlave! To sa mi len po ceste zapol diktafón a púšťa prednášku, ktorá je na ňom nahraná... Tak možno som sa nezbláznila... Aj keď, jeden si nikdy nemôže byť istý...
Isté je však (chválaježišukristu) to, že moje prvé (a hneď dvojité) skúškové obdobie sa skončilo, a je také skončené, ako nikdy predtým...
