Minulý víkend sme si s partnerkou povedali, že dosť bolo kysnutia pri telke, že by sme mali učiniť za dosť aj kondícii a svorne sme sa zhodli na ideálnom riešení situácie. Výsledok: Ide sa na Kláštorisko!Kto pozná Slovenský raj, určite vie, koľko krásnych zákutí tento Národný park má a koľkými prírodnými krásami vie obohatiť dušu i telo turistu. Matka príroda sa teda príkladne postarala o služby turistického ruchu, ktoré spadajú do jej kompetencie. Ale čo služby mimo nej? Na to sa už odpoveď hľadá ťažšie.
Pre tých, ktorí nepoznajú Raj chcem upresniť, že spomínané Kláštorisko, ktoré sa v onú sobotu malo stať našou cieľovou destináciou, je jedna z najvyhľádavanejších lokalít v Slovenskom raji. Nachádzajú sa tam vzácne základy kláštora z roku tísícsedemstopäťsto (nechce sa mi vyhľadávať presný údaj), ktoré nadšenci kultúrnych pamiatok neúnavne zveľaďujú a obnovujú. Okrem tejto vzácnosti je tam zopár chatiek a neskutočne predražená krčma, ktorá sa honosne sebaklasifikuje za reštauráciu.
Výhodou tejto lokality je, že sa dá k nej dostať niekoľkými cestami a niekoľkými roklinami, z ktorých každá má svojskú krásu a náročnosť, čiže znovu, matka príroda myslela aj na rodiny s deťmi, dôchodcov ... a proste tých ktorým sa nechce šplhať po vysokých rebríkoch alebo šmýkať sa na pouvoľňovaných stupačkách.
My sme sa s mojou polovičkou rozhodli, že zvolíme cestu cez Sokoliu roklinu. Jedná sa o mierne náročnú túru s rebríkmi a stupačkami s najväčším prevyšením v Slovenskom raji, ale hlavne s nádhernými vodopádmi. V ústí sokolej rokliny vás privíta tabuľa na ktorej ste informovaní o výške vodopádov, výskyte vzácnych trávnatých spoločenstiev a pod. A ešte žltá značka, ktorá má naviesť aj neznalého turistu na záver rokliny.
Problém však je, že niekde za rebríkmi je odbočka, ktorou sa dá dostať na spomínané Kláštorisko. Touto cestou som šiel ešte hádam pred 10timi rokmi, ale nakoľko sme mali so sebou človeka, ktorý má mapu Raja v hlave, dostali sme sa na miesto bez problémov. V tomto prípade (sypem si popol na hlavu) som mapu zabudol doma. Možno som sa mohol po ňu vrátiť, ale jednoducho som sa spoľahol na to, že som tade už šiel, a že nás predsa značky navedú na každom rázcestí. Omyl.
Vyšli sme v závere Sokolej doliny a napriek tomu, že sme iba zhruba tušili kde sme, vravel som milej: „Neboj sa, moja, tu sa stratiť nemôžme. Veď tu sme predsa doma." Vedel som, že odtiaľ sa na Kláštorisko už nedostaneme, pretože sme v mieste, kde vyúsťujú závery troch dolín a všetky sú jednosmerné. Na tabuli bolo napísané, že doľava sa dostaneme k starej horárni Glac a doprava na Biskupské chyžky. Aj na jeden aj na druhý smer viedla zelená značka. Na biskupských chyžkách sme sa najedli a šli ďalej po zelenej značke, ktorá dokonca šípkou naznačovala smer jediného značeného chodníka, ktorý odtiaľ viedol. „Možno sa na to Kláštorisko predsa len dostaneme," hovorím svojej drahej polovičke a vydáme sa po šípke. Tá nás zavedie do lesa s uzučkým chodníkom, a mojej milej sa od začiatku niečo nezdá: „Pripadá mi, ako by toto bol záver nejakej ďalšej doliny," hovorí mi znepokojene. „Ale prečo by tu potom viedla značka?" Po stretnutí protiidúcich turistov a vzhliadnutí mapy sme sa dozvedeli, že Miška nebola vôbec ďaleko od pravdy. Naopak, bola k nej veľmi blízko. Nachádzali sme sa v závere doliny Malý Kyseľ, ktorá je tiež jednosmerná, nakoľko sú v nej asi tri rebríky. A že prečo viedla značka do protismeru? To už tušia iba kompetentní.
Partia turistov (podľa prízvuku zrejme z Liptova), ktorá šla v tesnom závese za nami sa napriek jednosmernosti rokliny vydala proti rebríkom a v prípade že toto riziko sa vyplatilo, vyšli na Kláštorisku. My sme sa predsa len vrátili a šli na opačný smer, z ktorého mala podľa našich (a teraz už viem že správnych) informácií odbočovať žltá značka navádzajúca na Klauzy, odkiaľ sa neskôr dostaneme na Čingov. Zatiaľ však stále po zelenej. Z tejto cesty sa nám podarilo zísť iba jedenkrát. Hádajte prečo? Žeby značky? Cesta je predsa široká, vychodená od áut, odtiaľ sa nedá zísť. Nevšimli sme si však, že zelená značka, po ktorej sme mali ísť odkazovala na malú trávnatú odbočku. A viete prečo sme si to nevšimli? Pretože na rázcestí žiadna značka nebola! Najbližšia bola v hustom lese asi 300 m od rázcestia, a bola tak vyblednutá, že takmer splývala s podkladom. Potom sme už našťastie vedeli kam a bez problémov našli žltú odbočku, ktorá nás doviedla na Klauzy.
„Nakoniec je to ešte zaujímavejšie, ako to pôvodne plánované kláštorisko," hovorím Miške.
V mieste, kde chodník ústí do hlavnej cesty na Klauzoch stretávame trojicu západoslovenských dôchodcov. Hádajú sa, ktorým smerom sa vybrať na Čingov - vstupnú bránu do Slovenského raja, odkiaľ vás autobus pohodlne odvezie kam potrebujete. Pridám sa k „hádke" v dobrej vôli pomôcť dezorientovaným turistom, nakoľko som túto lokalitu už poznal dobre. Napriek ďalšej absencii dôležitej tabule, poprípade mapy som „cudzincom" vysvetlil, že potok, ktorý máme po pravej strane sa vlieva do Hornádu a ten zas tečie smerom na Čingov. Takže jediná možná cesta je po prúde vody. Aj cez námietky jednej členky západného tria sme sa všetci vydali smerom na Čingov. Počas cesty sme mali možnosť počuť „pohľad zvonku" v podobe neustávajúcich nadávok trojice dôchodcov na značenie v Slovenskom raji a „hlavne že už pri vstupe na Čingove pýtajú vstupné jeden a pol eura!!!"
Nejdem nikoho kritizovať. Absolútne nemám chuť. Mám za sebou nádherný zážitok z neuveriteľnej krásy prírody, čistú hlavu a príjemnú svalovku z dvadsiatichštyroch kilometrov krásneho dňa. Nemienim vkuse hľadať vinníka za nedostatočné služby ani kritizovať štát kde dáva peniaze. Ale to som ja. Som tu doma. Nabudúce si vezmem mapu a bude po probléme. Niekde sa vždy len vynorím.
Ale čo tí ostatní, čo tu doma nie sú. To podľa môjho názoru stojí minimálne za zamyslenie. Aby „vařič a mapa" z úvodnej pesničky nemuseli byť povinnou výbavou pri prechádzke v lese. Ani pre domácich, ani pre cezpoľných ani pre zahraničných turistov.
