Pamparam alebo Káva ktorá neškodí

Aby som tam nešiel sám, oslovil som moju festivalovú parťáčku a autom disponujúcu kamarátku Mecu ktorá bola na Fedimák taktiež pozvaná. Ale ako to všetci poznáme, keď sa veci plánujú dopredu, niečo určite stroskotá. Tak sa stalo aj v prípade Mecinho zdravotného stavu, ktorý sa dva dni pred odchodom na festival rapídne zhoršil.
"Čo už... stáva sa," hovorím smutne nášmu tretiemu spolucestujúcemu Marekovi, ktorý je zatiaľ v Košiciach ale chystá sa domov, lebo sa teší ako sadneme do Mecinho Mitsubishi a vydáme sa napriek Hranovnici za kultúrou.
"Ostan v KE a prid rano na stanicu, pojdeme busom," odosielam žaostnú správu cez ICQ a hľadám na internete spojenie Košice - Tisovec. Hurá, o siedmej máme z Košíc priamy spoj, žeby sa naše dopravné spoločnosti konečne unormálnili? Asi áno.
Ráno o šiestej vystupujem z vlaku na stanici v Košiciach a kým sa presuniem na autobusové stanovište, zapálim si cigaretu. Vchádzam absurdnými rotačnými dverami do objektu AS Košice, a rozmýšľam, kedy to tu pristálo a z akej planéty priletelo. Na tabuli s výpisom spojov sa snažím nájsť Tisovec. Neúspešne. Na šťastie som zbadal okienko. Idem k nemu: "Prosím vás, potreboval by som sa dostať....." Zastavil ma uniformovaný ukazovák, ktorý mieril na kancelársky papier nad okienkom. "Strážna služba - informácie nepodávame. Výpisy spojov sú na informačnej tabuli." V duchu som veľmi škaredo zahrešil a vrátil som sa k tabuli. Znovu som neúspešne hľadal názov mesta, o ktorom som začal pochybovať, že vôbec existuje, až som zistil, že sa za mnou tvorí rad. Pozerám, na čo tí ľudia čakajú a zisťujem, že je tam okienko s nápisom informácie. Chvalabohu - hovorím si a idem pozrieť, prečo je okienko zatvorené. Dozvedám sa, že v sobotu pracujú až od pol siedmej, tak sa postavím do radu a čakám. O tri štvrte prichádza Marek. Okienko je stále zatvorené. Strácam trpezlivosť a vytáčam na svojom mobile číslo infolinky, kde mi dvihne veľmi milá informátorka ružového operátora. "Čo môžem pre vás urobiť pán Horbal?", opýta sa ma mladým hlasom hneď po tom, ako som sa predstavil. "Potrebujem sa dostať z Košíc do Tisovca a neviem z ktorého nástupišťa odchádza autobus." Do desiatich sekúnd od dokončenia tejto vety sa dozvedám všetky potrebné informácie a minútu pred siedmou sme už usadení v medzištátnom autobuse do Prahy, ktorý stojí dokonca aj v Tisovci. A tu sa začali naozajstné trampoty. Keďže bolo asi šesť stupňov nad nulou, pán šofér spustil kúrenie. Teda, on ho chcel spustiť ale omylom spustil klímu. Samozrejme ako to už býva, my sme s Marekom sedeli presne na tom sedadle, kde boli vylomené kryty na klimatizačnom zariadení. O 10 minút pretriem zarosené sklo a vidím naše najväčšie oceliarne. Šofér ich nevidí, lebo vonku je hmla. Teda, hmla vôbec nie je ale on nevidí nič iba nepriehľadné sklo. V Moldave našťastie identifikuje svoj omyl a stlačí správne tlačidlo. Hmla ustáva a mňa začne zospodu hriať spasonosné teplo radiátora, ktoré ma uvedie do spánku. Sníva sa mi, že sme došli do Prešova. Otvorím oči a pýtam sa Mareka: „Už sme v Prešove?"
Dočkám sa titulu, ktorý tu nemôžem použiť a som dotazovaný na rôzne vlastnosti, ktorých pomenovania tu taktiež nesmiem uverejniť. ".... veď to je Rožňava, ideme do Tisovca!" znel koniec vety. "Hmm.... snívajú sa mi samé blbosti," poznamenal som a upadol do ďalšej etapy spánku. Z tejto ma prebralo až nástojčivé vibrovanie môjho telefónu vo vrecku, ktorý som mal nastavený aby sme nezaspali.
Vystupujeme v naozaj existujúcom Tisovci na improvizovanom nástupišti. Nike a Radke som sľúbil, že hneď ako dorazíme zavolám, aby sme v meste nepoblúdili. Nezavolal som. V trafike sme si s Marekom kúpili cigarety a vydali sme sa v ústrety neznámemu mestu aby sme našli kaviareň a bankomat. Po piatich minútach sme zistili, že sa vlastne točíme stále dokola, pretože v malom meste sa to inak nedá. Vyzerám tabuľu bankomatu, ktorá je rovno nad mojou hlavou ale nevidím ju. Ideme teda ďalej. Prejde okolo nás vé-3-eska naložená kravou. Živou kravou. Začínam premýšľať kam sme sa dostali, a či vôbec nejaký Fedimák existuje, či existuje Tisovec a či to nie je celé iba vymyslené a my sme sa stali obeťou telemostu ufónskeho nástupišťa v Košiciach.
"Pozri!" hovorí Marek. " Tamtá baba je určite z festivalu." Obzriem sa. "Veď je to Nika," hovorím a pozorujem ako sa spoza nádherného historického domu vynára aj naša druhá spolupozývateľka Radka. Rozbeh, objímanie, bozky. Krása. O 5 minút pijeme kávu, ktorú nám spravila Radka. Je to dobrá káva. Lepšia ako v reštaurácii. Káva od srdečného človeka neškodí na srdce. Fasujeme s Marekom výsačky s nápisom ÚČINKUJÚCI, aj keď to vôbec nie je pravda (teda aspoň zatiaľ). Zložíme si veci a opúšťame organizačne zaneprázdnenú Radku a unavenú ale zato nápomocnú Niku. "Ideme trocha do mesta," hovorí Marek.
"Zober foťák," pripomínam mu.
"Jasné," odpovedá a vyrážame. Priznám sa, že Niku opúšťam nerád, lebo sa mi páči a už dlhšiu dobu na ňu myslím, ale cítime sa byť zbytoční a to tiež nie je nič moc, tak dáme radšej prednosť foteniu nádhrného mestečka. O jednej poobede Marek usúdil, že je čas na prvé pivo.
„Ešte je skoro, až poobede,“ vraví mu môj pud sebazáchovy hoci ja s ním vôbec nesúhlasím. On áno. Kým hľadáme reštauráciu, nájdeme pero. Na zemi na dlaždiciach nachádzame pero, nie obyčajné. Nachádzame červenočierne pero s nápisom Koh-i-nor s oceľovou špičkou (možno z ranných zarosených železiarní), presne také, aké umelci namáčajú do atramentu. Po tom, čo Marek odfotil kohinor na tisovskej dlažbe som pero dvihol a zasunul ho do vrecka mojej oranžovej košele.
Konečne nachádzame reštauráciu. Otvárajú ju až o dvadsať minút. Pud sebazáchovy prehral. „Ideme na to pivo,“ hovorím Marekovi a vraciame sa k radnici, kde je jediná otvorená krčma. O pol hodiny sme absolvovali černohorský rezeň v už otvorenej reštaurácii, kde na nás sadali muchy a mäso bolo také, že som začal uvažovať, či tie muchy nepriťahuje. Ale najedli sme sa. Čo iné nám ostávalo.
Všetko, čo sa odohrávalo potom bolo ako vodopád. Rýchle, hektické, hlučné, nekonečné, skvelé, fascinujúce, neopakovateľné, nezabudnuteľné... naše. Zo sna som sa prebral až po polnoci. Po tom, čo som absolvoval niekoľko skvelých predstavení, úžasný koncert rozospievaných M.E.L.L. , s ktorými som si počas koncertu zahral aj jednu pesničku a improvizovaný koncert Mareka a mňa, kedy sa k nám pridal skvelý neznámy gitarista ma utvrdzovalo zas a znova v tom, že niečo podobné sa asi ani nemôže stať naozaj. Pam param pam pam parararara pam pam..... pam pam.... mi behalo hlavou, keď som o piatej ráno zaspával.
„Hej, chalani, vstávajte,“ myká našimi mŕtvymi telami ešte stále živá Radka. Musím to tu upratať. Nerada vás budím, ale musím. Zbalte sa a vezmem vás k sebe domov, a tam si môžete kludne lahnúť. Už je tam iba Nika a môj brat. Vlado odišiel domov.“
Ochotne s Marekom balíme spacáky a odhodlaní pobiť sa s novým dňom sa uberáme smerom k oranžovému domu. Po ceste zisťujem, že pero, ktoré sme našli na dlaždiciach je ešte stále v mojom vrecku. Nachvíľu ho vytiahnem a poobzerám si ho. Má zabrúsený koniec. Prečo asi? Chvíľu rozmýšľam, potom to nechám tak, vložím ho zasa do vrecka a kráčam ďalej. Pam param pam pam parararara pam pam..... pam pam....
M.E.L.L. v mojej hlave doznie, pretože sa ocitám v obývacej izbe oranžového Radkinho domu, uprostred ktorej nachádzam nádhernú Niku v kockovanom červenom pyžame. Je to najkrajší pohľad aký sa mojim očiam naskytol od Scénickej žatvy, kedy som takto ráno uprostred izby zbadal Niku v bielom pyžame. Sadám si do kresla, Marek vedľa mňa a popíjame rannú kávu, ktorá napriek svojej sile neuškodí, lebo je daná zo srdca. Jediné, čo mi trošku vadí je Radkin brat, ktorý neustále šklbe môj modrý pruhovaný rukáv aby som mu zahral na gitare. Prežijem, a snažím sa znemožniť babám pozeranie už tak nemožného seriálu na komerčnej televízii, ktorá sa mi z celej atmosféry akosi vymyká. Marek zatiaľ prichádza na čaro hojdacieho kresla v rohu miestnosti.
„Nie že sa dogrcáš,“ vravím mu po výdatnom guláši, keď pozerám ako otáča v náručí skvelého vynálezu starých otcov obsah svojho žalúdka.
„Neboj,“ hovorí a hojdá sa ďalej.
Stupídny seriál skončil a Nika v kockovanom pyžame sa zatiaľ zabalila do chlpatej deky a trčia jej z nej iba biele ponožky.
„Budeme musieť ísť,“ hovorím nechcene. Cítim, že vôbec nechcem, ale niektoré veci sa jednoducho musia. Možno pud sebazáchovy, ktorý zvyčajne nepočúvam, možno niečo iné. Objímanie, bozky, nostalgia.... Smútok. Kráčame s Marekom po vyblednutom chodníku smerom k zatvorenej trafike na improvizovanom nástupišti. Obzerám sa, a v okne oranžového domu vidím dve tváre so smutným úsmevom. Jedna je krajšia ako druhá. Je mi smutno.
„Čo to robíš?“ pýta sa Marek.
„Beriem kynedril,“ hovorím. „Na, zober aj ty, nie že sa dogrcáš...“
Celú cestu v autobuse premýšľam, prečo človek nemôže byť tam, kde naozaj chce. S tými ľuďmi, s ktorými naozaj chce. Vedľa mňa spí Marek a ja mám za sebou nádherný víkend plný úžasných ľudí, nadľudskej srdečnosti, neškodnej kávy a nenaplnenej lásky. V Košiciach vystúpime a ideme ešte na jedno pivo a bagetu. Sme unavení, hladní, vysilení....
Potom už registrujem len vlak, do ktorého v poslednej chvíli naskakujem a sadám si do prvého voľného kupé. Deprimuje ma hnusná bordová totalitná koženka na storočnom sedadle. Na oboch jej stranách sú okrúhle mastné fľaky. Premýšľam, kto tam asi ležal, a ktorý fľak je od čoho. Ktorý je od dva týždne neumytých vlasov a ktorý od odporných smradľavých ponožiek, ktoré si dotyčný pokladal za povinnosť vyvetrať, nakoľko bol v kupé sám. Snažím sa zahnať tento smútok. Siahnem do vrecka na mojej košeli a vyberám pero, ktoré sme našli na dlažbe v Tisovci. Dobre si ho pamätám. Bolo čiernočervené s nápisom Koh-i-nor. Na jednom konci zabrúsené a na druhom malo oceľovú špičku zo zahmlených železiarní. Ale nebolo tam. Nebolo ani v košeli, ani v nohaviciach ani v taške... Nikde. Vytiahnem mobil, nastavím budík a vložím ho späť do vrecka. Opriem si hlavu o odpornú opierku na sedačke a upadám do spánku. Počujem len vlak. Pam param pam pam parararara pam pam..... pam pam....