František Horínek
Ľudia nám pomáhajú, lebo sme hlúpi, v núdzi, zraniteľní
Kedysi dávno som cestoval IC-čkom zo Žiliny do Bratislavy. Vlak bol plný ľudí. V dave som našiel svoje vytúžené miesto, turistický batoh som si vyložil nad sedadlo. Pána, ktorý sedel na mieste pri uličke, som požiadal, aby na chvíľočku pauzol svoj film na notebooku a nechal ma prejsť na miesto pri okne, ktoré mi svietilo na miestenke. Zhruba uprostred cesty som dostal hlad a pobral som sa do reštauračného vozňa. Keď som prišiel na koniec vlaku, zistil som, že je úplne narvaný a začal som cestu späť. V tom okamžiku som zistil, že si nepamätám, v ktorom vozni sedím, nie to ešte číslo sedadla. Hľadal som pána s notebookom. Pomaly som sa presúval od reštauračného vozňa k lokomotíve a spať. Prešiel som celý vlak asi dva razy, ked ma ktosi poklepal po ramene a povedal: "Tuto, mladý pán." A tak mi môj spolusediaci pomohol nájsť miesto. Pomáhajú nám cudzí ľudia len kvôli našej hlúposti?
